[ENG, Slovak version below] The swastika is widely known as the symbol of Nazism and the violence of the Second World War. Today, however, it also appears in parks, cemeteries, walls, and other public places, where it is often used in ways that go beyond its original historical meaning. Based on field research conducted in Central Europe, this article argues that the swastika has become a symbol whose meaning is continuously updated in new social and political contexts. While its historical connection to Nazism remains important, the symbol is increasingly used to express anger, hostility, protest, or moral condemnation in contemporary conflicts. The article suggests that the meaning of historical symbols is not fixed but shaped by the places where they appear and by the ways people interpret them. Rather than treating the swastika as a fixed historical symbol, the article explores how its meaning is continuously reshaped through new political contexts, public spaces, and collective memory.
Z učebníc dejepisu poznáme svastiku ako symbol nacistickej ideológie a genocídneho násilia 20. storočia. Zároveň patrí medzi najľahšie rozpoznateľné a najjednoduchšie reprodukovateľné symboly vôbec. Práve preto sa neobjavuje len v knihách či historických dokumentoch, ale aj vo verejnom priestore: na múroch, v parkoch, na cintorínoch alebo nenápadne vyrytá do kameňa, okolo ktorého ľudia denne prechádzajú. Ako historik, ktorý sa dlhodobo venuje nemeckému dedičstvu v strednej Európe, som si začal tento znak všímať predovšetkým v rámci môjho terénneho výskumu. Skoro počas každého pobytu v Česku, Poľsku alebo na Slovensku som na nejakú natrafil. Miesta, ktorými som prechádzal, sa pre mňa postupne stali priestorom, v ktorom som svastiky prestal vnímať ako ojedinelé prejavy vandalizmu a začal ich chápať ako súčasť širšieho fenoménu. Nevyhnutne to neznamená, že sa v regiónoch s nemeckou históriou objavujú častejšie než inde. Vnímam ich tam však citlivejšie, pretože ich čítam v kontexte krajiny, ktorej dejinám sa dlhodobo venujem. V tomto texte svastika nie je predmetom záujmu preto, že ide o nacistický symbol, ale preto, že ukazuje, ako spoločnosť pracuje s historickou pamäťou.
Svastiky, s ktorými sa dnes stretávame vo verejnom priestore, nemajú spoločný pôvod. Niektoré sú autentickými pozostatkami obdobia nacizmu, ktoré po vojne neboli odstránené, pretože sa nachádzali na nenápadných alebo čiastočne skrytých miestach. Patria k nim napríklad svastiky v podobe pečiatok na tehlách viditeľných na boku staršieho domu v jednej slovenskej dedine či svastika na zvyšku bývalého pomníka ukrytá v parku menšieho poľského mesta. V týchto prípadoch ide o historické artefakty, ktorých prítomnosť vypovedá o minulosti daného miesta.
Popri nich však existujú aj svastiky, ktoré vznikli len nedávno. Tie zvykneme automaticky pripisovať „extrémistom“ alebo ich odbaviť ako izolované prejavy vandalizmu. Takéto vysvetlenie je však často príliš zjednodušujúce. Nevysvetľuje totiž, prečo sa tento symbol objavuje práve na konkrétnych miestach, aké významy mu jeho autori pripisujú ani ako ho čítajú ľudia, ktorí okolo neho denne prechádzajú. Práve tieto otázky robia zo svastiky nielen historický symbol, ale aj súčasný spoločenský fenomén.
Počas môjho terénneho výskumu naprieč strednou Európou som sa opakovane stretával s oboma prípadmi. Svastiky vyryté na zemi v parkoch, na náhrobných kameňoch alebo namaľované na podstavcoch sôch sú často výpovednejšie než tie monumentálne z učebníc dejepisu. Naznačujú totiž, že svastika už nefunguje výlučne ako historický symbol nacizmu. V mnohých prípadoch sa z nej stala univerzálna skratka radikálneho odmietnutia – znak, ktorým možno bez vysvetlenia označiť protivníka, spor či jav ako nelegitímny. Vizuálna forma tu nahrádza argument a historický kontext ustupuje bezprostrednej emócii.
Keď som v jednom z parkov v Liberci hľadal stopy po cintoríne, na ktorého mieste park vznikol, narazil som na svastiku vyrytú do zeme. Nachádzala sa neďaleko pomníka venovanému nemeckým obyvateľom mesta, ktorí boli odtiaľ po vojne vyhnaní alebo nútene vysídlení. Na základe jej polohy som predpokladal, že ide o reakciu na nemeckú minulosť mesta. Na moje prekvapenie ju však miestni obyvatelia, s ktorými som sa o nej rozprával, interpretovali ináč. Podľa nich s regionálnou nemeckou minulosťou prakticky nesúvisela. Vnímali ju skôr ako reakciu na vtedy dominujúce mediálne témy, najmä vojnu na Ukrajine či izraelsko-palestínsky konflikt, v ktorých verejná diskusia často pracovala s obvineniami z fašizmu či nacizmu. Samozrejme, z týchto výpovedí nemožno vyvodzovať úmysel autora. Aj keby bola svastika vytvorená ako odkaz na miestnu históriu, je pozoruhodné, že obyvatelia ju čítali predovšetkým cez prizmu aktuálnych politických udalostí. V ich interpretáciách sa tak do popredia dostávali súčasné politické konflikty, zatiaľ čo historické ukotvenie symbolu ustupovalo do úzadia. Prípad z Liberca zároveň naznačuje, že význam svastiky nevzniká iba v okamihu jej vytvorenia, ale je priebežne utváraný aj prostredníctvom interpretácií jej recipientov.
Tento posun ukazuje, ako sa historický symbol priebežne aktualizuje v nových spoločenských a politických kontextoch. Čím častejšie je svastika používaná mimo svojho pôvodného historického kontextu, tým častejšie nadobúda nové významové vrstvy. Popri odkaze na nacizmus a holokaust sa stáva aj všeobecným znakom nepriateľa, násilia, agresie či morálneho odsúdenia. Neznamená to, že jej historický význam zaniká. Skôr prestáva byť jediným interpretačným rámcom, prostredníctvom ktorého je symbol čítaný. Dochádza tak k paradoxu. Symbol, ktorý by mal byť zdiskreditovaný vlastnou minulosťou, čerpá svoju účinnosť práve z nej. Aj keď je dnes často používaný na komentovanie udalostí, ktoré s nacizmom historicky nesúvisia, jeho sila spočíva v tom, že dokáže protivníka okamžite zaradiť do morálneho registra absolútneho zla. Nepotrebuje zložitý výklad ani argumentáciu. Ak je rozpoznaný, spravidla vyvoláva silnú emocionálnu reakciu.
Osobitnú pozornosť si však zasluhujú svastiky, ktoré zjavne neboli určené širokej verejnosti. Vyryté na zadnej strane náhrobku alebo na inom skrytom mieste nepôsobia predovšetkým ako verejná provokácia. Skôr predstavujú zásah do pamäťového priestoru, v ktorom sa stretávajú rozličné vrstvy minulosti a ich súčasné interpretácie. Cintoríny pritom nie sú iba miestami posledného odpočinku. Sú zároveň priestorom, v ktorom sa materializuje kolektívna pamäť: v podobe náhrobkov, pamätníkov či nápisov, ale aj prostredníctvom rozhodnutí o tom, koho si pripomíname a akým spôsobom interpretujeme minulosť. Najmä v regiónoch poznačených vojnou, zmenami hraníc či vysídľovaním obyvateľstva sa cintoríny stávajú miestami, kde sa stretávajú rozdielne predstavy o minulosti a identite. Práve preto môže mať aj nenápadne umiestnená svastika význam, ktorý presahuje samotný akt vandalizmu. Takýto prípad som zaznamenal na židovskom cintoríne v Nitrianskom Pravne. V tomto meste, ktoré bolo pred druhou svetovou vojnou prevažne nemecké, zanikla židovská komunita už v roku 1939. Významným svedectvom jej prítomnosti zostáva židovský cintorín na okraji mesta. To, že bola svastika vyrytá na zadnej strane náhrobku, naznačuje, že jej autor neusiloval o okamžitú verejnú pozornosť. Skôr išlo o zásah do jedného z posledných hmotných nositeľov pamäti zaniknutej židovskej komunity.
Podobne ambivalentný charakter mala aj svastika, ktorú som si všimol na podstavci stĺpa so sochou sv. Václava v Postoloprtoch na severozápade Čiech. Mesto je dodnes spojené s povojnovým masakrom nemeckého civilného obyvateľstva, pričom interpretácia tejto udalosti zostáva predmetom sporov. Popri snahách o jej verejné pripomínanie sa stále objavujú postoje, ktoré masaker popierajú, ospravedlňujú ako dôsledok nacistickej okupácie alebo ho považujú za uzavretú kapitolu dejín, ku ktorej sa netreba vracať. Verejný priestor tak zostáva miestom, kde sa stretávajú odlišné interpretácie minulosti. V tomto kontexte by sa dalo očakávať, že svastika bude odkazovať predovšetkým na miestnu nemeckú minulosť alebo na udalosti roku 1945. Jej súčasťou je však aj výrazne namaľovaný symbol Z, spájaný s ruskou inváziou na Ukrajinu. Táto kombinácia naznačuje, že historické významy sa v danom priestore opakovane prepisujú a prepájajú so súčasnými politickými konfliktmi. Takéto prípady otvárajú otázku, či sa svastika nestáva akýmsi symbolom, ktorého význam sa neustále aktualizuje v nových politických kontextoch a prostredníctvom ktorého možno vyjadriť veľmi odlišné politické postoje. Neznamená to, že jej historický význam zaniká. Skôr sa ukazuje, že sa vrství o nové významy, ktoré presahujú historický kontext nacizmu, no zároveň čerpajú z jeho silného symbolického a emocionálneho potenciálu.
Určite má zmysel pýtať sa, kto tieto svastiky kreslí a prečo. Rovnako dôležité je však sledovať, ako ich spoločnosť interpretuje a aké významy im pripisuje. Práve v tomto procese sa ukazuje, že svastika dnes často funguje ako všeobecný znak absolútneho zla, násilia či nepriateľa, ktorý možno použiť v najrozličnejších politických a spoločenských konfliktoch. Neznamená to, že jej historický význam zaniká. Skôr prestáva byť jediným rámcom, prostredníctvom ktorého je symbol čítaný. Svastika tak zostáva mimoriadne účinným symbolom, no jej účinnosť čoraz častejšie spočíva v schopnosti aktualizovať sa v nových spoločenských a politických kontextoch. Prípad svastiky zároveň ukazuje, že historické symboly nie sú nemennými nositeľmi významu. Ich význam sa mení a aktualizuje v závislosti od kontextov, v ktorých sú používané. Spôsob, akým s nimi pracujeme dnes, preto veľa vypovedá nielen o minulosti, ale aj o našom súčasnom vzťahu k dejinám a kolektívnej pamäti.
Michal Korhel