[ENG, Slovak version below] After the Warsaw Uprising, the Slovak National Uprising was the largest anti-Nazi insurrection in Central Europe. It is a crucial event in Slovak modern history as well as in the country’s culture of remembrance regarding WWII. As such it has its own museum and central memorial in Banská Bystrica, the center of the anti-Nazi resistance during the uprising. Even though the insurrection was suppressed in less than two months, it helped the Allies in the fight against Nazi Germany. Its significance on a moral and political level was central: part of the Slovak nation rose up against the authoritative regime of the First Slovak Republic, a client state of Nazi Germany, in order to restore democracy. However, it also has its negative aspects, such as the treatment of the German civilian population by the partisans. The most tragic event in this regard took place in the predominantly German village of Sklené / Glaserhau. On 21 September 1944, under the pretext of digging trenches, the partisans took about 300 men between 16 and 60 years of age from the village and shot 187 of them at the edge of a nearby forest. In 1994, 50 years later, a monument of the Sklené massacre was established on the mass grave of its victims. Nevertheless, as the historical narrative presented in the current exhibition in the Museum of the Slovak National Uprising shows, the memory of the violence against the German civilian population is being marginalized. This process enables far-right groups and political parties glorifying the First Slovak Republic to take over the memory of murdered Germans and in doing so also instrumentalize the narrative of the whole uprising.
Počas druhej svetovej vojny došlo vo viacerých krajinách Európy (napr. Poľsko, Francúzsko alebo Rumunsko) k ozbrojenému odporu proti jednotkám nacistického Nemecka a s ním kolaborujúcim režimom. Na území Slovenska vyvrcholil odpor voči autoritárskemu režimu vojnovej Slovenskej republiky Slovenským národným povstaním (SNP) v jesenných mesiacoch roku 1944. Hoci bolo povstanie potlačené po necelých dvoch mesiacoch, aj napriek tomu prispelo k boji spojencov proti nacistickému Nemecku. Väčší význam malo však SNP na morálnej a politickej úrovni, keďže časť Slovákov prostredníctvom ozbrojeného odporu vyjadrila nesúhlas s vládnucim režimom a snahu o obnovenie demokratického Československa. Dôsledkom toho je SNP jednou z centrálnych udalostí slovenských moderných dejín.
súsošie Obete varujú, súčasť Pamätníka SNP v Banskej Bystrici, fot. Michal Korhel
SNP má ale aj svoje negatívne aspekty, medzi ktoré patrí predovšetkým zaobchádzanie partizánov s civilným obyvateľstvom a to hlavne tým nemeckým. Podľa dobových nemeckých zdrojov bolo počas povstania zavraždených približne 1200 členov nemeckej menšiny na Slovensku. Toto číslo však zatiaľ nebolo odborne ani potvrdené ani vyvrátené. K najväčšej masovej poprave došlo neďaleko obce Sklené pri Handlovej. V noci z 20. na 21. septembra partizáni z 1. československej partizánskej brigády J. V. Stalin v prakticky nemeckej obci pri domových prehliadkach zaistili približne 300 mužov. Na ďalší deň ich pod zámienkou kopania zákopov prinútili nastúpiť do železničných vagónov. Vlak ich následne odviezol len neďaleko, smerom na Hornú Štubňu. Na okraji lesa Rovná hora mala časť zaistených mužov kopať jamu. Na príkaz politického komisára Leonida M. Slavkina začali partizáni po vykopaní plytkej jamy na mužov strieľať. Postupne z vagónov privádzali ďalšie skupiny. Popravených bolo celkovo 187 mužov. Niektorým sa podarilo ujsť a časť mužov bola na zákrok miestneho člena partizánskej skupiny odtransportovaná do internačného tábora v Slovenskej Ľupči.[1] Napriek dobovému ako aj neskoršiemu vyšetrovaniu tejto tragickej udalosti nie sú jej príčiny dodnes objasnené.[2]
Múzeum SNP v Banskej Bystrici, fot. Michal Korhel
Pamiatka na SNP a jeho interpretácia po konci druhej svetovej vojny závisela od dobových politických cieľov. Aj napriek tomu bolo SNP ako také počas obdobia socializmu oslavované a naprieč Slovenskom vznikali jeho pamätníky. Tie najznámejšie z nich sa nachádzajú napr. v Banskej Bystrici, vo Zvolene, Vrchteplej alebo na Jankovom Vŕšku. Verejná spomienka na násilie voči nemeckému civilnému obyvateľstvu bola na oficiálnej úrovni tabu až do pádu komunistického režimu v roku 1989. Na lokálnej úrovni priamo v Sklenom bolo zaobchádzanie s pamäťou na toto násilie rôznorodé. Podľa miestneho pamätníka, potomka povojnových osídlencov, sa o tom v období socializmu vedelo len vo všeobecnej rovine, teda že pri obci sa nachádza akýsi „nemecký cintorín,“ kde ležia Nemci zabití počas vojny. Taktiež sa ale vedelo, že ich zabili partizáni. Aj keď podľa rozprávania miestnych to v obci bolo akýmsi verejným tajomstvom, pamiatka na masovú popravu sa uchovávala v rámci rodín, či už takých, ktoré boli násilím priamo zasiahnuté, alebo takých, ktoré o ňom len počuli. V niektorých z nich sa však konkrétne informácie nepredávali mladším generáciám. Tie sa podrobnosti dozvedeli až po roku 1989. Až koniec komunistického režimu a s ním aj pluralitná diskusia ohľadom SNP umožnili otvorené zaobchádzanie s touto témou na verejnosti.
multimediálna stanica s informáciami ohľadom masovej popravy Nemcov pri Sklenom v anglickom jazyku, Múzeum SNP v Banskej Bystrici, fot. Michal Korhel
Aké miesto má násilie voči civilnému nemeckému obyvateľstvu počas povstania v aktuálnom oficiálnom naratíve SNP je možné zistiť na základe stálej expozície v Múzeu SNP v Banskej Bystrici. Múzeum SNP ako také vzniklo v polovici 50. rokov, koncom 60. rokov sa presťahovalo do budovy Pamätníka SNP a jeho aktuálna stála expozícia bola dokončená v roku 2004. V nej sa návštevník o SNP, jeho priebehu a následkoch dozvie podľa očakávania množstvo informácií.[3] Ich súčasťou je aj text o „represívnych akciách pseudopartizánov a asociálnych elementov,“ v ktorom sú spomínané násilie ako aj samotný masaker v Sklenom tématizované. Ako už naznačuje nadpis textu, jeho autor pripisuje zodpovednosť za tieto činy marginalizovaným skupinám v rámci celého SNP, ktoré nepatrili k jeho hlavným aktérom a boli riadené zo Sovietskeho zväzu.[4] Zároveň je dôležité poukázať na to, že tento text nie je súčasťou hlavných výstavných panelov, ale je možné ho dohľadať na jednej z multimediálnych staníc. To však bežný návštevník urobí len zriedkavo. Masový hrob obetí násilia neďaleko obce Sklené sa taktiež nenachádza na zozname hromadných hrobov prezentovaného v rámci výstavy. Násilie voči civilnému nemeckému obyvateľstvu je na základe takejto prezentácie síce možné považovať za súčasť oficiálneho naratívu a pamiatky SNP, ale je skôr jeho skrytou súčasťou. Problematika tohto druhu násilia je v rámci celého naratívu marginalizovaná podobne ako jeho páchatelia, ktorí ako keby ku povstalcom, ktorých výstava oslavuje, ani nepatrili.
pomník obetiam masovej popravy pri Sklenom, fot. Michal Korhel
Okrem múzea SNP existujú aj ďalšie miesta pamäti pripomínajúce násilie voči nemeckému civilnému obyvateľstvu. Konkrétne ide o pomníky venované jednotlivým násilným excesom. Ako prvý z nich bol už v roku 1994 zriadený pomník pri Sklenom. Stalo sa tak na 50. výročie spomínanej tragickej udalosti na mieste masového hrobu. Vytvorenie pomníka iniciovali a financovali bývalí obyvatelia Skleného žijúci v zahraničí za pomoci členov miestnej nemeckej komunity. Na jeho vzniku sa podieľala aj obec Sklené, ktorá do vlastnej správy prevzala od štátu pozemok, na ktorom sa nachádza masový hrob aj pomník. Nápis v slovenskom a nemeckom jazyku na pomníku: „Na pamiatku 187 obetiam zo Skleného, 21.9.1944.“ je všeobecný a neuvádza žiadne detaily k príčine smrti uvedených obetí. Taktiež ich nemecká národnosť je zrejmá jedine na základe nemeckej verzie nápisu. Ten, kto nevie, čo sa udialo 21.9.1944, sa to priamo na mieste nedozvie. Tento neutrálny a všeobecný text pôsobí ako akýsi kompromis nevyvolávajúci emócie, ktoré by mohli viesť k protestom proti zriadeniu alebo prípadnému neskoršiemu poškodeniu pomníka.
To, že k tomu nemuselo dôjsť dokazuje pomník odhalený v tom istom roku na pamiatku 80 Nemcom zavraždeným počas SNP v Banskej Štiavnici. Jeho slovensko-nemecký nápis približuje nie len okolnosti smrti obetí, ale taktiež ich identitu: „Tu sú pochovaní občania nemeckej národnosti z obcí Veľké Pole a Píla, ktorí sa stali obeťou násilia na banskoštiavnickej železničnej stanici v noci z 25. na 26. septembra 1944.“ Nemecká verzia oproti slovenskej upresňuje, že išlo o 79 mužov a jednu ženu. Okrem toho sú jednotlivé obete na pomníku uvedené aj menovite.
Po odhalení pomníka v Banskej Štiavnici nasledovala odmlka a ďalší pomník násilia voči nemeckému civilnému obyvateľstvu vznikol až v roku 2022 z iniciatívy členov Karpatskonemeckého spolku na pamiatku masovej vraždy 62 nemeckých občanov Kunešova v Magurke (Partizánska Ľupča). Aj jeho nápis, opäť v oboch jazykoch, uvádza viacero podrobností ohľadom okolností ich smrti ako aj ich národnosti.
pamätná plaketa pri príležitosti 50. výročia masovej popravy pri Sklenom, fot. Michal Korhel
V porovnaní so spomienkou na protinemecké povojnové násilie v českom pohraničí pôsobí rok odhalenia pomníkov pri Sklenom a v Banskej Štiavnici ako relatívne ‚skorý‘ v kontexte vyrovnania sa s negatívami vo vlastnej minulosti.[5] V tom čase boli napr. v severozápadnom českom pohraničí miestnymi odstraňované drevené kríže pripomínajúce nemecké obete povojnového násilia. Aj v Sklenom boli proti počas plánovania pomníka protesty zo strany miestneho obyvateľstva, no ich rozsah nebol taký, aby mohol ovplyvniť rozhodovanie obecného zastupiteľstva. Rozdiel medzi situáciou v Sklenom a českom pohraničí môže byť v zložení obyvateľstva a ich vzťahu k spáchanému násiliu. V Sklenom mohla časť nemeckého obyvateľstva ostať a po vojne tam prišli osídlenci zo zahraničia, ktorí sa počas hromadnej popravy Nemcov v obci a ani na Slovensku nenachádzali.[6] V mestách a obciach v českom pohraničí sa po vojne na protinemeckom násilí podieľalo alebo z neho aspoň profitovalo aj miestne obyvateľstvo. V Sklenom sa teda nenachádzali páchatelia ani ich potomkovia, čo bez pochýb uľahčilo cestu k oficiálnej spomienke na obete násilia. Zároveň je však v porovnaní s Českom a reprezentáciou povojnového násilia v českej kinematografii, beletrii alebo divadelnej produkcii taktiež badateľná absencia umeleckého spracovania témy násilia voči nemeckému obyvateľstvu počas SNP na Slovensku na celoštátnej úrovni.
Marginalizovanie násilia voči nemeckému obyvateľstvu počas SNP a spomienky naň môže mať okrem jeho úplného zabudnutia za následok aj to, že túto tému prevezmú skupiny a politické strany oslavujúce vojnovú Slovenskú republiku a jej zástupcov. V Sklenom sú viditeľné prvé pokusy v tomto smere, keď si na 70. výročie tragickej udalosti prišla ako jediná politická strana jej obete uctiť práve pravicovo extrémistická strana. Takýmto spôsobom môže dôjsť nielen k zneužitiu pamiatky nevinných obetí na vlastné politické ciele, ale aj k ďalšej inštrumentalizácii celého SNP.
Michal Korhel
Použitá literatúra a pramene:
Korešpondencia Silvestra Štrica ohľadom zriadenia pomníka v Sklenom poskytnutá O. Pössom.
Pöss, O. (2021). Dokumentácia pomníkov a pamätných tabúľ karpatských Nemcov.
Rozhovory vedené autorom príspevku v Sklenom v júli a auguste 2023. (Z etických dôvodov sú rozhovory spracované anonymne.)
Hudek, A. (2016). Der slowakische Nationalaufstand – Geschichte und Wahrnehmung. P. Behrens (Red.), „Es lebe unsere gerechte Sache!“ Der Slowakische Nationalaufstand, 29. August bis 27. Oktober 1944. Eine Ausstellung der Gedenkstätte Deutscher Widerstand (s. 120-170). Gedenkstätte der Deutschen Widerstand, Historický ústav SAV.
Gabzilová-Olejníková, S., & Olejník, M. (2004): Karpatskí Nemci na Slovensku od druhej svetovej vojny do roku 1953.
Korhel, M. (2023). Erinnerungskultur im Wandel? Tschechische Orte der Erinnerung an die antideutsche Nachkriegsgewalt. Zeitschrift für Ostmitteleuropa-Forschung, 72 (3), 377-409.
Schvarc, M. (2007). Masová exekúcia v Sklenom 21. septembra 1944 v širšom dejinnom kontexte. Pamäť národa, 3 (3), 4-13.
[1] Priebeh masovej popravy bol zrekonštruovaný na základe dobových svedeckých výpovedí (okrem iného aj výpovedí preživších) a správ nemeckých úradov analyzovaných v dostupnom historickom výskume.
[2] Posledné vyšetrovanie masovej popravy Nemcov pri Sklenom prebehlo v rokoch 2004 až 2005 vyšetrovateľom Krajského riaditeľstva policajného zboru v Žiline.
[3] Pre viac informácií o Múzeu SNP a jeho stálej expozícii pozri http://www.muzeumsnp.sk/.
[4] Väčšina partizánskych skupín bola pod velením sovietskych dôstojníkov, ktorí sa na území Slovenska nachádzali už pre vypuknutím povstania.
[5] V tomto smere je zároveň dôležité poukázať na to, že uvedené pomníky zriadené v roku 1994 pripomínajú len asi štvrtinu všetkých obetí násilia voči nemeckému obyvateľstvu počas SNP.
[6] Do Skleného prichádzali po vojne osídlenci z Maďarska, Podkarpatskej Rusi a utečenci z Poľska.