[ENG, Slovak version below] In this blog post, Michal examines the March of Gratitude to the Slovak National Uprising (SNP) as a contemporary commemorative practice combining embodied participation and mediated remembrance. Based on participant observation and informal interviews, he analyses how physical movement through historically marked landscapes generates a potential for experiential memory, which nevertheless remains largely implicit. In the text Michal highlights the tension between lived experience and symbolic closure, arguing that the commemorative meaning of the march is often activated retrospectively (if at all) rather than during participation itself.
Kráčam zimným horským terénom. Palicami si pomáham, aby som sa na zasneženom chodníku pošmykol. Pravidelne sa snažím zaznamenávať si moje pocity a pozorovania okolitej atmosféry. Tento text vzniká z mojej pozície účastníka Pochodu vďaky SNP (Slovenského národného povstania). Nejde tu o rekonštrukciu minulosti, ale o snahu porozumieť tomu, čo dnes znamená pripomínať SNP, a konkrétne v tomto prípade prostredníctvom pohybu v krajine.
Po potlačení povstania na jeseň 1944 pokračoval ozbrojený odpor voči Nemcom a slovenským kolaborantom v hornatej krajine partizánskym spôsobom boja. Partizáni operovali aj v horách medzi Handlovou a neďalekou obcou Cígeľ, ktorej obyvatelia ich podporovali. To sa im stalo osudným 13. januára 1945, keď bol Cígeľ za pomoc partizánom prepadnutý nemeckými trestnými jednotkami. Viac než dvesto obyvateľov bolo odvlečených a mučených. Ôsmi z nich to neprežili. Na počesť týchto udalostí zorganizovala v roku 1976 skupina miestnych nadšencov bežkársku akciu „Biela stopa“, z ktorej sa od roku 1980 stal „Pochod vďaky SNP“. Ja som sa tohto roku zúčastnil jeho 50. ročníka. Na papieri ide o pamätné podujatie, v skutočnosti však pochod funguje ako niečo oveľa vrstvenejšie: ako zmes pamäťového rituálu, turistickej akcie a lokálnej sociálnej udalosti.
Zo štyroch možných trás som si vybral tú najdlhšiu: 15 kilometrov z Cígľa až do Handlovej. Zároveň išlo aj o tú najnáročnejšiu trasu, hoci som počas pochodu stretával aj rodiny s deťmi. Už po niekoľkých kilometroch som si uvedomil, že pochod vytvára úplne iný vzťah k pamäti než klasický pomník. Prechod z lesa na exponované veterné úseky, monotónne stúpanie, chlad a únava, postupná strata presného vnímania času… Práve tieto faktory pre mňa vytvárali podmienky pre pamäťovú skúsenosť, ktorá sa neviaže na naratívne sprostredkovanie histórie, ale na telesné prežívanie priestoru a času. Ide o formu pamäti, ktorú možno označiť ako implicitnú alebo predreflexívnu. Je to pamäť, ktorá sa zapisuje do tela prostredníctvom pohybu, únavy a orientácie v krajine, ktorá bola historicky miestom vojenských operácií, úkrytov a represie.
Paradoxne však práve tento pamätný potenciál zostáva počas pochodu často neartikulovaný. Oficiálny program – kladenie vencov k pomníku obetiam prvej a druhej svetovej vojny v Cígli a poďakovanie organizátorom – si pozrel len zlomok z viac ako 2200 účastníkov celej akcie. Hoci sa na predchádzajúcich ročníkoch zúčastnili aj predstavitelia štátu, tento rok pri pamätníku v Cígľi chýbali. Vysvetlenia boli pragmatické (všetci oslovení boli odcestovaní alebo mali iné pracovné povinnosti), no reakcia organizátorov bola výpovedná: pre nich je to vraj takto aj lepšie, lebo pozornosť dostanú miestni, ktorí sa o túto akciu zaslúžili.[1] Pamäť SNP tak pre tých, ktorí sa tohto programu zúčastnili, fungovala ako lokálny rituál, nie ako súčasť štátnej politiky pamäti. Bez veľkých prejavov, bez ideologických aktualizácií, bez snahy nanovo vysvetľovať, čo SNP znamená dnes.
Štátny prístup k SNP je pomerne jasný a dlhodobo ustálený. Každý rok sa 29. augusta, na výročie vypuknutia povstania konajú hlavné oslavy v Múzeu SNP v Banskej Bystrici. Najvyšší ústavní činitelia, predstavitelia armády aj diplomati si tu povstanie pripomínajú ako rozhodujúci moment protifašistického odboja a ako jasné prihlásenie sa Slovenska k demokratickým a humanistickým hodnotám. Tento pohľad sa následne prenáša aj do školských učebníc, verejných prejavov prezidenta či vlády.
V kontraste s touto centralizovanou a symbolicky silne rámcovanou pamäťovou politikou pôsobí lokálne podujatie ako pamäť „zdola“. Táto lokálnosť má svoju autenticitu a kontinuitu, no zároveň aj svoje slabé stránky. Pamäť zostáva uzavretá sama do seba a je len málo reflektovaná v súčasnom politickom a spoločenskom kontexte. Ide pritom o formu lokálnej kultúrnej pamäti, ktorá je viazaná na konkrétne miesto, aktérov a generačný prenos skúsenosti.
Väčšina účastníkov pochodu kráčala v skupinách: rodiny, známi, partie kamarátov. Po ceste sa ľudia zdravili, rozprávali sa o práci, o rekonštrukciách bytov, o počasí, o únave. SNP sa však v spontánnych rozhovoroch prakticky neobjavovalo. Témou sa stalo, až keď som sa na to konkrétne opýtal. Už samotná moja otázka tak vstupovala do situácie ako intervenčný prvok. Pomenovaním témy som ju zároveň vytváral. Priama prítomnosť výskumníka tu nefungovala neutrálne; rozhovory boli spolutvorené výskumnou situáciou a vedomím, že ide o „tému hodnú odpovede“.
Moje krátke rozhovory s účastníkmi ukazujú široké spektrum ich motivácií. Niektorí spomenuli úctu k partizánom, symboliku okrúhleho výročia a vedome si týmto spôsobom pripomínali povstanie. Tento hlas však zostal skôr výnimkou. Pre väčšinu zúčastnených bol pochod predovšetkým prechádzkou v prírode, rodinnou tradíciou, spoločenskou udalosťou alebo jednoducho príležitosťou ísť von v skupine, kde sa netreba báť byť sám.
SNP tu funguje skôr ako názov a legitimačný rámec než ako aktívny význam, ktorý by formoval samotné prežívanie cesty. Vzťah k minulosti sa v tomto prostredí nevytvára prostredníctvom explicitnej reflexie či interpretácie, ale skôr ticho, prostredníctvom opakovania rituálu a samozrejmosti účasti. Minulosť je prítomná, no nie tematizovaná – je súčasťou kulisy, nie predmetom vedomého premýšľania.
Výstižným zhrnutím týchto skúseností je odpoveď jedného z účastníkov ohľadom pochodu v kontexte spomienky na SNP: „Na SNP si spomenieš, keď dostaneš odznak.“ Odznak, ktorý účastníci dostanú na konci trasy, tak spätne funguje ako pamäťový spúšťač. Až po výkone, po prejdení trasy, po splnení úlohy, prichádza symbolické pripomenutie významu. Pamäť tu nie je procesom, ale bodom. Nie je rozprávaná počas cesty, ale distribuovaná na jej konci.
Do tejto žitej pamäťovej praxe vstupuje mediálna reprezentácia pochodu v hlavnom spravodajstve Slovenskej televízie. Zaradenie reportáže o jeho minulosti a priebehu do hlavného vysielacieho času legitimizuje podujatie ako celospoločensky relevantnú pamäťovú udalosť. Reportáž poskytuje základný historický rámec, pracuje s pamätníkmi, osobnými výpoveďami a zdôrazňuje kontinuitu tradície. SNP je tu prezentované ako morálne jednoznačný bod národnej pamäti, zbavený vnútorných rozporov a konfliktov.
Screenshot z reportáže Slovenskej televízie o pochode publikovanej na facebooku 18.1.2026.
Tento spravodajský formát však neumožňuje hlbšiu reflexiu historickej komplexity povstania ani jeho neskorších ideologických reinterpretácií. Tragédia obce Cígeľ je uzavretá do naratívu obete a vďaky, bez explicitného presahu k širším otázkam kolektívnej viny, násilia či zodpovednosti. To, čo je v pochode prítomné ako ticho, fyzická námaha a rozptýlená pozornosť, sa v médiu transformuje na uhladený a stabilizovaný pamäťový obraz.
Práve tu sa ukazuje rozpor medzi miestnou a národnou pamäťou: zatiaľ čo lokálne spomínanie je fragmentárne, telesné a situované v konkrétnom priestore a skúsenosti, mediálna a národná rovina ho prepisuje do jednotného, symbolicky zrozumiteľného príbehu. Miestna pamäť pracuje s konkrétnou stratou a komunitnou kontinuitou; národná pamäť ju zasádza do širšieho rámca protifašistického mýtu a štátotvorného naratívu. V tomto preklade sa síce posilňuje jej reprezentatívnosť, no zároveň sa stráca jej ambivalencia a otvorenosť.
Výsledkom je koexistencia dvoch pamäťových rovín: žitej, telesnej a prevažne neartikulovanej skúsenosti účastníkov a oficiálnej, naratívne uzavretej pamäti sprostredkovanej verejnoprávnym médiom. Ich vzťah nie je antagonistický, no zároveň medzi nimi existuje len slabé prepojenie. Pamäť SNP sa tak pohybuje medzi tradíciou, rituálom a mediálnym obrazom, pričom jej reflexívny potenciál zostáva do veľkej miery nevyužitý.
Foto: Michal Korhel
Aj preto veta „Na SNP si spomenieš, keď dostaneš odznak“ presahuje individuálnu skúsenosť účastníka a možno ju čítať ako symptomatickú pre širší spôsob fungovania kolektívnej pamäti SNP v súčasnom Slovensku. Pamäť tu funguje cez symboly a rituály, nie ako priebežná reflexia počas samotnej skúsenosti. Pochod vďaky SNP pritom disponuje výrazným pamäťovým potenciálom práve vďaka svojej telesnosti, časovej náročnosti a priestorovému ukotveniu v krajine, ktorá bola historicky miestom násilia a odporu. Tento potenciál však zostáva prevažne implicitný. Ak má pochod fungovať nielen ako udržiavaná tradícia, ale aj ako reflexívna pamäťová prax, vyžaduje si to vedomé prepojenie žitej skúsenosti účastníkov s historickým a interpretačným rámcom. Ten by umožnil uchopiť SNP nielen ako uzavretý príbeh minulosti, ale ako otvorený referenčný bod. V tomto zmysle by SNP mohlo slúžiť ako nástroj porozumenia súčasným formám moci, násilia a občianskej zodpovednosti.
Michal Korhel
[1] Počas rozhovorov v Handlovej niektorí narátori poukázali na to, že práve prítomnosť politikov ich od účasti na tomto podujatí odrádzala.