Novinky

Koncom novembra sa náš výskumník Michal Korhel zúčastnil na výročnom kongrese Association for Slavic, East European, and Eurasian Studies (ASEEES) 2025, ktorý sa konal vo Washingtone, D.C. Spolu s Jakubom Gałęziowskim z Varšavskej univerzity Michal spoluzorganizoval panel s názvom „Forced to Move: Remembering Children’s Displacement and Migration in WWII and Its Aftermath in East-Central Europe“. Vytvorenie tohto panelu malo pre oboch organizátorov mimoriadny význam, keďže im umožnilo spojiť vedcov zaoberajúcich sa spomienkami niektorých z najzraniteľnejších aktérov vojnových a povojnových dejín – detí, ktorých životy formovalo nielen násilie, ale aj neisté ticho, ktoré nasledovalo po skončení druhej svetovej vojny.
Panel sa venoval rôznym detským skúsenostiam: preživším Holokaustu v Maďarsku, nemeckým deťom a osídlencom na území dnešného Slovenska, českým deťom z Lidíc a poľským deťom narodeným núteným pracovníkom a vysídleným osobám (DPs). Tieto príbehy spája poznanie, že koniec vojny automaticky neznamenal príchod bezpečia ani stability. Pre mnohé deti prinieslo povojnové obdobie nové formy nátlaku a kontroly, najmä v rámci inštitúcií, ktoré deklarovali konanie v ich najlepšom záujme.
Vo svojom vlastnom príspevku s názvom „Departing from Krickerhau, Arriving to Handlová: Migration in Childhood Memories of German Expellees and Slovak Settlers“ sa Michal zameral na mikrokozmos Handlovej (nem. Krickerhau), komunity výrazne poznačenej presunmi obyvateľstva po roku 1945. Prostredníctvom orálnych historických rozhovorov sledoval kontrastné, no zároveň aj podobné spomienky dvoch skupín detí: nemeckých obyvateľov nútených opustiť svoje domovy len s torzom majetku a slovenských osídlencov, ktorí prichádzali namiesto nich.
Okrem akademického programu mal Michal možnosť spoznať Washington, D.C. aj osobnejšie. Navštívil viaceré významné pamiatky a múzeá, z ktorých každé ponúkalo iný pohľad na americké dejiny a kultúrnu pamäť. Jedným z najzaujímavejších momentov jeho pobytu bola účasť na prehliadke mesta s tematikou duchov v Alexandrii – živej a pôsobivej večernej prechádzke, ktorá dodala návšteve nečakaný naratívny rozmer.
Celkovo kongres ASEEES ponúkol bohatú kombináciu odborných diskusií, nových perspektív a kultúrneho objavovania. Pre Michala to bola príležitosť nielen prezentovať vlastný výskum a učiť sa od kolegov, ale aj vidieť dejiny vysídľovania a pamäti v širšom globálnom kontexte.

V uplynulých dňoch mal Michal Korhel potešenie zúčastniť sa medzinárodnej konferencie „Das ‘Erbe’ – Praktiken und Akteure in grenzüberschreitender Perspektive“, ktorú organizovali Česko-nemecká a Slovensko-nemecká komisia historikov. Podujatie sa konalo 8.–11. októbra v historickom meste Kutná Hora v Česku.
Vo svojom príspevku „Die Geister von Hauerland: Deutsches Erbe der Region Oberes Neutra seit 1945“ Michal predstavil poznatky zo svojho prebiehajúceho výskumu regiónu Hornej Nitry na strednom Slovensku — kedysi prevažne nemecky hovoriacej oblasti, ktorá bola po roku 1945 zásadne poznačená spoločenskými a demografickými premenami. Na základe etnografického terénneho výskumu, orálnej histórie a archívnych prameňov skúmal, ako stopy nemeckého dedičstva pretrvávajú v nejednoznačných, neraz až „prízračných“ formách, čo rezonuje s filozofickým konceptom hauntológie.
Príspevok vyvolal diskusiu o interpretačnom potenciáli hauntológie v historickom výskume, o úlohe lokálnych aktérov pri formovaní kultúr pamäti a o zložitých otázkach viny a zmierenia vo vzťahoch medzi nemeckým obyvateľstvom a povojnovými osídlencami. Michal zároveň získal cenné podnety a odporúčania pre ďalší výskum — vrátane odporúčania na miesto, o ktorom sa povráva, že ho vraj doslova „strašia“ nemeckí duchovia.
Michal ďakuje organizátorom a všetkým účastníkom za obohacujúcu diskusiu, podnetné otázky a inšpiratívne rozhovory počas týchto produktívnych dní v Kutnej Hore.

V máji sa náš výskumník Michal Korhel zúčastnil študentského pochodu z Postoloprt do Žatca na severozápade Česka. Putovanie sa konalo na pamiatku tragických udalostí z konca mája a začiatku júna 1945, keď boli v Postoloprtoch zabité stovky, možno až tisíce nemecky hovoriacich civilistov — vrátane žien a detí.
Počas pochodu účastníci symbolicky niesli mená obetí, aby si vytvorili osobné prepojenie s minulosťou a vrátili individuálnu identitu tým, ktorí zostali v historických záznamoch dlhé desaťročia anonymní.
Trasa kopírovala kľúčové miesta spojené s masakrom a zážitok sprevádzalo niekoľko hlboko emotívnych momentov — vrátane stretnutia s miestnym obyvateľom, ktorého otec patril medzi obete, a zastávok pri pamätníkoch vytvorených aktivistami.
Hoci v niektorých miestnych komunitách naďalej pretrváva mlčanie, iniciatívy zamerané na pamäť — často vedené jednotlivcami mimo regiónu — naďalej zohrávajú zásadnú úlohu pri udržiavaní povedomia o tejto bolestivej kapitole dejín.
Pochod nebol iba aktom spomienky, ale aj výzvou k historickej zodpovednosti — pokusom pomenovať prehliadané a nevyslovené aspekty minulosti a vrátiť hlas tým, ktorí boli desaťročia umlčiavaní.
V sprievodnom texte Michal reflektuje svoju skúsenosť, zdieľa rozhovory vedené počas pochodu a zasadzuje tieto momenty do širšieho rámca lokálnej kultúry pamäti.
Odkaz na blogový príspevok nájdete tu.

Naša spolupráca s Štátnym múzeom Pomoranska v Greifswalde v Nemecku ďalej pokračuje. Po minuloročnom pracovnom stretnutí v múzeu sa tam náš výskumník Michal Korhel nedávno vrátil, aby predstavil výsledky svojej najnovšej práce. Vo svojej prezentácii sa Michal zameral na región Pomoranska, pričom sa venoval téme „nemeckých duchov“, ktorí strašia obyvateľov Goleniowa. Predstavil rôzne príklady nemeckého kultúrneho dedičstva, ktoré sa v meste zachovalo, a ukázal, ako sa miestni obyvatelia dnes s týmto dedičstvom vyrovnávajú. Následná diskusia ponúkla príležitosť porovnať tieto skúsenosti so skúsenosťami iných regiónov postihnutých núteným vysídlením pôvodného obyvateľstva. Touto cestou by sme chceli poďakovať Štátnemu múzeu Pomoranska – a najmä Dorote Makrutzki – za milé pozvanie a podporu.

V regióne Hauerlandu síce dominovalo nemecké obyvateľstvo, no nachádzali sa tam aj prevažne slovenské obce. Preto je možné rozdeliť tamojšie nemecké osídlenie na viacero oblastí. Náš výskumník Michal Korhel robil doteraz svoj terénny výskum v okolí Handlovej. Prednedávnom však zavítal aj do Nitrianskeho Pravna a okolitých obcí, kde bol konfrontovaný s realitou, ktorú z predošlého výskumu nepoznal – nemecké dedičstvo je tam súčasťou verejného priestoru.

Počas druhej svetovej vojny existoval v tejto oblasti silný protifašistický odboj. Kládli ho miestni komunisticky založení Nemci (predovšetkým z obce Malinová), ktorí bojovali ako partizáni v Slovenskom národnom povstaní (SNP) a po ňom. Ich pamiatku dnes v Malinovej pripomína pomník v centre obce. Neďaleko sa nachádza aj „partizánsky“ bunker, v ktorom sa však partizáni pravdepodobne nikdy neskrývali. Slúžil skôr ako úkryt pre miestne civilné obyvateľstvo. Keďže bol relatívne blízko obce, po vojne z neho vzniklo spomienkové miesto. Dvakrát do roka tam chodia miestni a pripomínajú si pamiatku odporu voči fašizmu.

Pamiatka SNP dominuje aj centru Nitrianskeho Pravna. Tej však konkuruje pomník obyvateľom obce padlým v prvej svetovej vojne s výhradne nemeckými nápismi. Hneď za ním sa nachádza múzeum miestnej nemeckej kultúry. Ďalšie nemecké nápisy je možné nájsť v kostoloch, či už priamo v Nitrianskom Pravne alebo okolitých obciach ako Malinová a Tužina. Michal samozrejme navštívil aj miestne cintoríny, kde našiel množstvo nemeckých náhrobných kameňov, ale aj pomníky pripomínajúce nemecké obyvateľstvo regiónu.

Všadeprítomné zvyšky nemeckého dedičstva v Nitrianskom Pravne a okolí však miestnym zároveň pripomínajú povojnové obdobie, keď bol Nemcom skonfiškovaný majetok a dostali ho Slováci prichádzajúci z okolitých dedín, ale aj Maďarska, Poľska, Rumunska alebo Podkarpatskej Rusi. Skoro v každom z rozhovorov, ktoré Michal počas svojho pobytu v tejto oblasti viedol, mu bolo naznačené, že sa na povojnové majetkové vysporiadanie dodnes nezabudlo a že má stále určitý vplyv na spolunažívanie miestneho obyvateľstva.

Prvé májové dni priniesli so sebou príjemné slnečné počasie. Náš výskumník Michal Korhel to využil počas svojho terénneho výskumu v Handlovej a vydal sa hľadať stopy pôvodných nemeckých obyvateľov v okolitej kultúrnej krajine. Na túrach ho sprevádzal narátor, ktorý sám pochádza zo zmiešanej rodiny. Zatiaľ čo jeho mama pochádzala z handlovskej nemeckej rodiny, jeho otec prišiel do obce spolu s rodinou ako osídlenec z Maďarska. Vďaka tomu sa Michal dozvedel množstvo informácií nie len o miestnych lesoch, ale zároveň aj o spôsobe života a obrábania pôdy pôvodného obyvateľstva a zmenách, ktoré sa v krajine odohrali po druhej svetovej vojne.

Prvý deň sa začal pod vrchmi Biela skala a Veľký Gríč, ktoré mali pre nemecké obyvateľstvo symbolickú hodnotu. Veľká časť svahov týchto kopcov pred vojnou slúžila ako pasienky pre dobytok. Svedčia o tom nie len zvyšky takzvaných letných maštalí, ale aj aj rôzne ovocné stromy, ktoré sa dnes nachádzajú na okraji lesov alebo dokonca priamo v nich. Stromy ako čerešne, jablone a hrušky pôvodne slúžili na to, aby sa lesná zver držala ďalej od záhrad. Dnes ich kvety a plody pripomínajú nemecké obyvateľstvo Handlovej, ktoré ich tam pred desiatkami rokov zasadilo a po vojne bolo nútene vysídlené. V okolitej krajine je možné na mnohých miestach nájsť hŕby kameňov, ktoré kedysi slúžili ako hranice jednotlivých pozemkov. Tie však boli na základe takzvaných Benešových dekrétov zoštátnené. Keďže však Československý štát a noví osídlenci neboli schopní alebo nechceli využívať túto pôdu rovnako ako Nemci pred nimi, rozhodli sa rozsiahle územia zalesniť. Les postupne prikryl desaťročia a storočia práce pôvodného obyvateľstva.

Časť z toho dnes miestni nadšenci spolu s mojím sprievodcom odkrývajú. Príkladom môže byť prameň Handlovky, rieky tečúcej cez Handlovú. Pred nedávnom sa ho podarilo lokalizovať. Ako stopy (dominantný strom, zvyšky múrov) v jeho okolí naznačujú, nemecké obyvateľstvo o ňom vedelo a pravdepodobne mu slúžil ako cieľ na menšie výlety. Po jeho vyčistení by mal na rovnaký účel slúžiť aj v blízkej budúcnosti.

Druhý deň sa Michal aj so svojím sprievodcom rozhodli vydať sa po stopách nemeckých baníkov, ktorí do handlovských baní dochádzali za prácou z blízkej Jánovej Lehoty (nemecky Drexlerhau). Na ceste do bane sa vraj zastavili a pomodlili pri kríži, ktorý sa tu zachoval dodnes. Po ceste náš výskumník opäť narazil na zvyšky hospodárskej budovy a rôzne ovocné stromy. Aj neďaleké jazero bolo umelo vytvorené nemeckým obyvateľstvom. Po vojne ho však naplno využívali ako obľúbený cieľ výletov aj noví osídlenci. Ako si spomínal môj sprievodca, ako deti tam stavali drevené bory a hrali s nimi na jazere námorné bitky. Pod rozkvitnutou čerešňou na brehu zas v máji sedávali zaľúbené páriky. Dnes jazero pôsobí neupraveným dojmom a v jeho vode by sa určite nechcel nik kúpať.

Svoje putovanie Michal zakončil v Jánovej Lehote. Podobne ako pre Handlovú aj pre Jánovu Lehotu sú typické kamenné domy postavené miestnym nemeckým obyvateľstvom pred druhou svetovou vojnou. Na rozdiel od Handlovej, sa v Jánovej Lehote zachovalo viac dôkazov o nemeckej minulosti obce. Asi najdominantnejším je pomník obyvateľom obce padlým v prvej svetovej vojne, ktorý sa nachádza priamo oproti kostolu.

Chodenie po okolí Handlovej odkrýva množstvo stôp života pôvodného nemeckého obyvateľstva regiónu. Mnohé z nich si však bežný návštevník nevšimne, alebo sa nachádzajú mimo značených chodníkov. Aj preto je Michal vďačný svojmu sprievodcovi, ktorý sa v miestnej krajine vyzná. Prostredníctvom jeho rozprávania a spomienok jednotlivé nájdené stopy a miesta dostali nový význam – bolo možné ich vnímať v kontexte kultúry nemeckého, ale aj nového slovenského obyvateľstva. Preto je chodenie ako také dôležitou pracovnou metódou nášho výskumu.

V marci náš tím privítal Mgr. Terezu Juhászovú, doktorantku na Karlovej univerzite v Prahe a na Univerzite v Regensburgu, aby v rámci nášho interného seminára predstavila svoj aktuálny výskum k mikrohistórii východoslovenského mesta Medzev v 20. storočí.

Na základe práce s archívnymi materiálmi, rozhovormi oral history, ako aj dobovou tlačou Tereza skúma vo svojej dizertačnej práci dynamiku a vzťahy v rámci miestnej mnohonárodnej komunity postihnutej druhou svetovou vojnou. Spochybňuje tým naratív, ktorý zdôrazňuje dôležitosť národných kategórií definovaných československým štátom. Naopak, Tereza z perspektívy bottom-up vyzdvihuje schopnosť jednotlivcov na lokálnej úrovni, a zároveň v nových politických a spoločenských podmienkach, konať ako historickí aktéri.

Keďže obyvateľstvo Medzeva bolo do konca 2. svetovej vojny prevažne nemecké, členov nášho tímu zaujal najmä Terezin výskum povojnových reálií v meste. To sa ukázalo aj počas rozsiahlej diskusie po jej prezentácii. Tereze želáme úspešnú obhajobu dizertačnej práce a tešíme sa na prípadnú budúcu spoluprácu

Dájú sa štátna politika voči deťom a ich skúsenosti analyzovať pomocou hauntológie? Michal Korhel sa o to pokúša vo svojom blogovom príspevku na príklade česko-nemeckých detí v Československu po druhej svetovej vojne. Keďže ich národná identita bola nejednoznačná, tieto deti sa po vojne stali výzvou pre československé úrady, ktoré sa snažili vytvoriť národnostne homogénny štát Čechov a Slovákov. Z hauntologického hľadiska možno česko-nemecké deti vnímať ako deti posadnuté nemeckými duchmi. Než sa mohli stať plnohodnotnými členmi českej spoločnosti, museli štátne orgány týchto duchov zbaviť.

Odkaz na blogový príspevok nájdete tu.

Osadníci prichádzajúci na tzv. Znovuzískané územia z ostatných častí Poľska alebo zo zahraničia po druhej svetovej vojne si často so sebou privážali len málo. Čo však priniesol každý bola jeho rodinná história. Vrátiť ju opäť na svetlo, a teda do pozornosti dnešnej verejnosti sa v Goleniowe, meste v západnom Pomoransku, snaží náš partnerský projekt “Goleniowske Fotohistohistorie”. Práve svetlo zohráva v projekte kľúčovú úlohu, pretože pracuje so sklenými negatívami, na ktorých sú odfotení prví osadníci povojnového Goleniowa. Niektoré z nich sú klasické portréty a na iných sú zas zachytené dôležité momenty ich každodenného života ako svadby, narodenia potomkov alebo prvé sväté prijímania. Fotil ich prvý povojnový mestský fotograf Marian Dałkiewicz so svojou ženou Zofiou.

Ako vo svojom blogovom príspevku napísala Karolina, fotografie ľudí, ktorých mená nepoznáme, majú charakter duchov a sú spojené s množstvom otázok o ľuďoch na nich. Projekt “Goleniowske Fotohistorie” sa snaží nájdené negatívy nie len uchovať pre budúce generácie, ale zároveň aj hľadá odpovede na tieto otázky. Od 15. do 23. novembra z časti fotografií zorganizoval v spolupráci s našimi výskumníkmi Karolinou a Michalom výstavu pod titulom „Historie przywiezione“ [Importované príbehy]. Tá prezentuje návštevníkom nie len samotné fotografie, ale aj ich autora a čiastočne aj príbehy ľudí, ktorých sa medzi časom podarilo na fotkách rozoznať. Okrem toho ponúka ako jedna z prvých pohľad na povojnovú históriu mesta práve z pohľadu osadníkov. Dôležitým aspektom bola mapa, na ktorej mohli návštevníci označiť odkiaľ ich rodina do Goleniowa po druhej svetovej vojne prišla.

V rámci otvorenia výstavy, mali návštevníci možnosť nechať si urobiť vlastné fotografie technikou, aká bola používaná ešte v povojnovom období. Súčasťou sprievodného programu boli viaceré prezentácie o samotnom projekte alebo portrétovej fotografii ako takej. K slovu sa dostali aj ľudia z fotografií, ktorí rozprávali ako tie obrázky vznikali a čo si z tej doby pamätajú. V poslednom bode programu priblížili miestnemu obecenstvu naši výskumníci Karolina a Michal históriu tzv. Znovuzískaných území a konkrétne aj Goleniowa, a to na základe nemeckých predmetov a objektov, ktoré tam počas svojho výskumu našli.

Začiatkom septembra sa Karin, Karolina a Michal stretli v Greifswalde. Nebolo to obyčajné pracovné stretnutie, pretože ich úlohou bolo pripraviť návrh knihy, ktorá bude hlavným výsledkom nášho projektu. Aj keď vonku boli posledné letné dni, členovia nášho tímu usilovne pracovali a nakoniec premysleli štruktúru celej knihy aj jednotlivých kapitol. Keď príde ten správny čas, prezradíme ďalšie podrobnosti o ich výsledkoch.

To, že sa členovia nášho tímu stretli práve v Greifswalde, nebola náhoda. Mesto v severnom Nemecku je domovom Pomoranského štátneho múzea, kde sa Karin, Karolína a Michal stretávali na svojich pracovných stretnutiach. Múzeum zobrazuje históriu a kultúru Pomoranska, historického regiónu, ktorý je dnes rozdelený nemecko-poľskou hranicou. V našom výskume sa zameriavame na poľskú časť a predmety, ktoré tam museli zanechať ich bývalí nemeckí majitelia. V múzeu v Greifswalde mohli členovia nášho tímu vidieť rôzne predmety, ktoré sa podarilo utekajúcim alebo násilne presídleným Nemcom vziať so sebou. Karin, Karolina a Michal absolvovali prehliadku výstavy Pomoranské dejiny v 20. storočí, ktorú im poskytla Dorota Makrutzki, vedecká pracovníčka Úradu kultúry pre Pomoransko a Východné Brandenbursko. Sú jej za to veľmi vďační a tešia sa na prípadnú budúcu spoluprácu.

fot. Michal Korhel