Michal Korhel miał ostatnio przyjemność uczestniczyć w międzynarodowej konferencji „Das ‘Erbe’ – Praktiken und Akteure in grenzüberschreitender Perspektive”, zorganizowanej przez Niemiecko-Czeską i Niemiecko-Słowacką Komisję Historyków. Wydarzenie odbyło się w dniach 8–11 października w historycznym mieście Kutná Hora w Czechach.
Podczas swojego wystąpienia pt. „Die Geister von Hauerland: Deutsches Erbe der Region Oberes Neutra seit 1945” Michal podzielił się wynikami badań nad regionem Hauerland w środkowej Słowacji — obszarem, który niegdyś zamieszkiwała ludność niemieckojęzyczna, a który uległ głębokim przemianom po 1945 roku. W oparciu o badania etnograficzne, historię mówioną oraz kwerendy archiwalne, analizował, jak materialne ślady niemieckiego dziedzictwa przetrwały w niejednoznacznych formach – jako fragmenty balansujące między obecnością a nieobecnością, nawiązujące do koncepcji hauntologii.
Wystąpienie wywołało żywą dyskusję na temat zastosowania hauntologii w interpretacjach historycznych, roli lokalnych aktorów w kształtowaniu kultury pamięci oraz kwestii winy w powojennych relacjach między Niemcami a osadnikami. Michal otrzymał również cenne wskazówki dotyczące dalszych kierunków badań – w tym sugestię o miejscu, które rzekomo jest dosłownie nawiedzane przez niemieckie duchy.
Michal składa serdeczne podziękowania organizatorom oraz wszystkim uczestnikom za inspirujące rozmowy, krytyczne pytania i owocną wymianę myśli podczas tych dni w Kutnej Horze.
8 października 2025 roku w studiu „Duży Pokój” odbyła się debata zatytułowana „To, co zostało. Doświadczanie historii w post-migracyjnej Europie Środkowej”. Dyskusja została zainspirowana najnowszym numerem czasopisma Sprawy Narodowościowe. Seria nowa, który został zredagowany przez Karolinę Ćwiek-Rogalską i Michala Korhela (link do wstępu redakcyjnego) i koncentruje się na tematyce pamięci, tożsamości i dziedzictwa w regionach dotkniętych przymusowymi migracjami. Numer zawiera również teksty oparte na badaniach prowadzonych w ramach projektu ERC Spectral Recycling.
Karina Hoření, Magdalena Bubík oraz Michal Korhel przyjrzeli się temu, jak pamięć i historia są doświadczane z różnych perspektyw: Karina omówiła budowanie tożsamości narodowych i napięcia etniczne w Pierwszej Republice Czechosłowackiej; Michal zbadał rolę teatru na Słowacji w ożywianiu pamięci o wysiedlonych społecznościach niemieckich; Magdalena w recenzji skupiła się na emocjonalnym i historycznym znaczeniu codziennych przedmiotów w powojennych polskich miastach.
W wydarzeniu wzięli udział badacze i badaczki: Kamila Fiałkowska (Uniwersytet Warszawski), Agata Tumiłowicz-Mazur(New York University) oraz Dariusz Stola (Instytut Studiów Politycznych Polskiej Akademii Nauk). Debatę moderowała Karolina Ćwiek-Rogalska, kierowniczka projektu ERC StG Spectral Recycling oraz współredaktorka naczelna Spraw Narodowościowych.
Uczestnicy i uczestniczki zastanawiali się, czym jest doświadczanie historii i co z niej pozostaje w naszej codzienności. Rozważali naturę pamięci oraz złożone powiązania między biografiami jednostkowymi a historią zbiorową.
Dziękujemy wszystkim za obecność, inspirujące pytania i wartościową rozmowę!
Uczestnicy i uczestniczki spotkania, zdjęcia: Wiktoria Nylec
[ENG, Czech version below] Karina Hoření recounts her visit to the archive in Most,a city in northern Czechia, through the lens of critical archival studies. She traveled to this city, which has a complex history of displacement—following the expulsion of German-speaking inhabitants, the historic town was destroyed in the 1970s for coal mining—to search for archival materials related to the German history of North Bohemian industry.
During her research, she examined identification cards of women from the Soviet Union who had been forced labourers in a carpet factory in Maffersdorf/Vratislavice nad Nisou. As she handled these cards, the photographs of two women detached, making it impossible to connect the faces to their names. This incident prompted Karina to reflect on how archives are often viewed as repositories of impersonal, factual knowledge, while in reality, they are shaped by specific individuals and events. When describing the visit, he also notes the places, people, and atmosphere at this institution, as well as how they contribute to and shape knowledge production in the archives.
V našich textech často píšeme o archivech (aspoň já to tak dělám), které navštěvujeme v rámci svého výzkumu. Píšu nejen o tom, co jsem tam našla, ale i jaká zkušenost to je a jací lidé je obývají. Jsou to totiž fascinující místa, mimo naší každodenní zkušenost, se svými specifickými pravidly, záhadnými pro ty, kteří je nenavštěvují denně – spousta starých formulářů, nekde musíte mít rukavice, jinde ne, někde můžete dostat pět krabic dokumentů denně, jinde jen tři. Jsou to veřejné instituce na okraji veřejného zájmu, často jsou to zvláštní časové kapsy z jiných dob, kde se mohou ukrýt lidé, kteří, upřímně, mívají raději papíry než jiné lidi. Návštěva archivu je vždy dobrodružství. Nikdy nevíte, na co v krabicích, které vám ten den neochotně vydají, najdete. Podivná zakoutí, starobylé šatny a zvyky každého archiváře a archivářky jsou součástí tohoto dobrodružství a někdy, když si omylem objednáte špatné krabice (prý jsou i takové historičky), je to to nejdůležitější, co v archivu ten den objevíte.
Archivy se snaží tvářit, že jsou jen technicistní úložiště dokumentů, které neovlivňují lidské vášně nebo ideologie. Náš oblíbený francouzský filozof Jacques Derrida v eseji Archive Fever “Archivní horečka” ukazuje, v čem jsou vždy formovány jak ideologií, tak představami zaměstnanců o tom, co je důležité [1]. Archivní obrat, který Derrida podnítil, je snaha popsat archivy nikoliv jako úložiště abstraktního vědění, ale jako místa, kde se vědění vytváří i proměňuje – nejen skrze praktiky ukládání, třídění a skartace, ale také skrze to, kde jsou archivy umístěné, kdo v nich pracuje a kam vás usadí [2]. Následující příspěvěk je popis toho, jak jako stoupenkyně archivního obratu intepretuji svoji výpravu do archivu v Mostě.
I když se snažím bojovat proti stereotypnímu zobrazení pohraničí, jak ho reprodukoval třeba seriál “Dycky Most!” České televize z roku 2019, stejně mne pokaždé zarazí, jakou specifickou atmosféru tohle severočeské město vyzařuje. Možná je to i estetická odlišnost, původní Most byl z velké části zničen kvůli povrchové těžbě uhlí a současné město bylo postavené v sedmdesátých letech v modernistickém stylu. Tuto proměnu, její předpoklady a důsledky popisuje historik Matěj Spurný ve své knize “Most do budoucnosti” [3]. Protože mu chybí historické jádro, které mají ostatní středoevropská města a vždycky se tu těžko orientuji a to že je zrovna hustá mlha mi moc nepomohlo.
Tentokrát jsem se vypravila daleko od svého Liberecka a jeho místního archivu, kde už znám zvláštnosti všech zaměstnanců. Až v Mostě jsou totiž uložené dokumenty k historii továrny Ginzkey Decken und Teppichfabrik Maffersdorf – Ginzkeyho továrny na deky a koberce, Vratislavice nad Nisou. Archiválie k severočeským průmyslovým podnikům jsou totiž často uloženy v archivu Most-Velebudice. Ten je pouze pobočkou místního okresního archivu, nemá ani pravidelné otevírací doby, musela jsem se domluvit. Průmyslové dědictví, které hledám, se pohybuje na hranici mezi něčím speciálním a zapomenutým. Ukazuje to i umístění archivu, který není v části města naprojektované k bydlení a pohybu, ale v průmyslovém zázemí, blíže k díře uhledného dolu, kousek od tramvajového depa, na křižovatce ulic Dělnické a Stavebníků. K archivu ani nevede chodník.
Budova archivu Most-Velebudice. Fot. Karina Hoření
Sídlo archivu je bývalá budova Mosteckých severočeských dolů. Na tuto průmyslovou minulost, nebo spíš postindustriální zašlou slávu, odkazují fotky rypadel a dalších strojů, které změnily původní Český ráj v měsíční krajinu [4], a které jsou všude na chodbách archivu.
Postindustriální nálada v archivu Most-Velebudice. Fot. Karina Hoření
Po chodbách jsou ale rozmístěné také různé koutky, které působí přívětivě a mají vytvářet domáckou atmosféru. Na jednom mezipatře jsou ratanová křesílka a stoleček s výhledem na hromadu zaprášených krabic s archiváliemi.
Koutek zvoucí k posezení. Fot. Karina Hoření
I když je budova vymrzlá, uvítání je vřelé. Pan archivář mi radí: “Sedněte si radši k tomu topení”. Ve studovně je nábytková stěna jako v obývacích pokojích normalizačního paneláku, plná porcelánového nádobí, i když není jasné kdo a jakou kávu by tu měl pít. Retro atmosféru doplňuje za sklem fotografie Karla Gotta, která už mne ani nepřekvapuje.
Karel Gott v archivu. Fot. Karina Hoření
Úplně fascinovaná jen fotím další a další zátiší. Taky proto, že s dokumenty jsem štěstí tentokrát neměla. Co zbylo z historie ve své době největší továrny na koberce v Rakousku-Uhersku a později v Československu, je hlavně technická dokumentace a vzorníky.
Vzor koberce vyráběného ve Vratislavicích, SOkA Most, Ignaz Ginzkey – výroba koberců ve Vratislavicích 1814- 1965, karton 9.
To se prostě někdy stává. Továrna prošla po válce znárodněním a v devadesátých letech po neuspěšné privatizaci postupně zanikla: scénář, který se v průmyslovém kraji severních Čech opakoval mnohokrát. Většina dokumentů byla v těchto turbulentních obdobích ztracena. Že jsem toho moc nenašla nemusí být vždy jen výsledek “velkých dějin” – ale i malých rozhodnutí. Představy o tom, co je důležité zachovat, můžou být úplně jiné pro ty, kteří dokumenty vytvářejí, kteří je uchovávají a kteří je hledají.
Protože mám čas, nechám si ještě přinést náhodně pár krabic, protože archivy fungují i opačně. Někdy něco hledáte a nenajde, jindy zase nehledáte a přesto najdete něco, o čem ani nevíte, že chcete – jako registrační karty lidí nuceně nasazených ve vratislavické fabrice za druhé světové války.
Mužů bylo méně, pocházeli hlavně z Francie a Itálie. Žen, které pracovaly v přádelnách bylo kolem stovky – skoro všechny ze Sovětského svazu, z dnešní Ukrajiny a západního Ruska. Jen málokdy pracuji s fotografiemi lidí, jejichž osudy se zabývám. Většinou jsou skryti za nějakou ůřední korespondencí nebo konfiskačním seznamem. Trávím proto hodně času detailním studiem jejich tváří. Většina žen, které byly nuceně nasazené ve Vratislavicích byly velmi mladé a pocházely z vesnic. Na fotografiích jsou opálené od práce na poli, často mají copy, vyšívané košile a korále.
Fotky některých byly z registračních karet vystřižené a nalepené na jekési tablo, které už po válce a v češtině připomínalo nucené nasazení. Když vezmu tablo s fotkami žen, dvě podobenky, přilepené lepidlem před desetiletími, se uvolní z papíru a spadnou pod stůl. I když jsem obě fotky hned sebrala, ztratila jsem přehled, která patřila na které místo – která tvář patřila A. Buszydyganzukové a která Mag. Ivanišové. Obě pocházely ze sovětské Ukrajiny a když dorazily do Vratislavic bylo jim kolem dvaceti. Porovnávám skrvny od lepidla, drobné zakřivení ustřižených fotek, nakonec zapojuji i představovist – nějak si myslím, že A. je Anna a k té se hodí víc copy, zatímco Magdalena by spíš mohla mít drdol. Pravda je ale ta, že vůbec nevím a asi už nikdo, která tvář patří ke které fotografii. Cítím se hrozně- částečně protože jsem porušila nějakou archiválii, i když mi byla jen propůjčena ke studiu, ale taky protože jsem zničila historický důkaz o životě lidí, kteří jsou jinak zapomenutí.
Když jsem našla registrační karty nuceně nasazených, měla jsem pocit, že konečně zalidňuji historii vratislavické továrny, že znám jména a tváře, o kterých můžu psát a navrátit je tak do historie, ze které je nejspíš vymazaly války a stalinismus. To je ale právě ta iluze archivu, že zachovává a umožnuje popsat věci jak jsou. Co a jak se uchovává v archivu formují i okamžiky, jako když jsem zvedla jediný dokument ve studené studovně na podzim 2024. Možná se stalo něco podobného, když tablo někdo lepil v padesátých letech a fotky se mohly rozletět podobně i někdy v devadesátých letech, kdy doputovaly do archivu. Archiv je otiskem mnoha lidí, kteří ho tvoří, a tenhle nakonec i mne, která jsem ho měla pouze nezůčastněně studovat.
Tablo k připomínce totálního nasazení ve vratislavické továrně, Fot. Karina Hoření
Trochu už se bojím brát do ruky jakýkoliv další papír a taky už mi opravdu mrznou nohy. Všechno jsem vrátila do krabic, jak nejlépe umím, rozloučila jsem se s archivářem, který má podobně studenou kancelář obestavěnou krabicemi a odcházím. Využívám ještě toho, že je třeba zase slézt několik pater a prozkoumávám další zákoutí, která se mi odhalila. V mezipatrech, na stolech, u východu – všude jsou naskládané krabice s dokumenty, podobné jako jsem dnes dostala po vyplnění několika formulářů a ukázání občanky. Většina z nich je ze zkrachovalých průmyslových podniků severních Čech. Z umístění krabic není jasné, jestli už byl vynesen ortel a jsou to “archiválie”, které je nutné zachovat, očíslovat a zanechat pro příští generace, aby hovořily o historii, nebo jsou to jen papíry, které byly vyhodnoceny jako nedůležité a budou někam vyhozené, aby je někdo za dekádu neúspěšně hledal.
Až když jsem vyšla ven, uvědomila jsem si, jak fyzicky blízko mají papíry na chodbách ke svému zničení. Podnik hned naproti archovu jsou sběrné suroviny. Do jeho dvora, kde taky nabízí skartaci, je vidět přímo ze studovny. Komplex těchto dvou institucí tak ztělesňuje dokonalý koloběh věcí, je to barokní memento mori, nekonečný hinduistický koloběh zániku a vzniku.
Sběrné suroviny jsou hned naproti archivu, Fot. Karina Hoření
Karina Hoření
[1] Derrida, J. (1996). Archive fever: A Freudian impression. University of Chicago Press.
[2] Callahan, S. (2024). When the Dust Has Settled: What Was the Archival Turn, and Is It Still Turning?. Art Journal 83.1: 74-88.
[3] Spurný, M. (2016). Most do budoucnosti: Laboratoř socialistické modernity na severu Čech. Charles University in Prague, Karolinum Press.
[4] Mojsl, A. (2021). Turistika v Českém ráji v období před první světovou válkou (se zaměřením na město Turnov a jeho okolí). Diplomová práce, vedoucí Stehlík, Michal. Praha: Univerzita Karlova, Filozofická fakulta, Ústav českých dějin.
Karina Hoření dzieli się refleksjami ze swojej wizyty w archiwum w Moście – mieście w północnych Czechach, naznaczonym złożoną historią wysiedleń. Po wojnie, w wyniku wypędzenia niemieckojęzycznej ludności, historyczne miasto zostało w latach 70. zburzone, aby zrobić miejsce dla kopalni węgla. Jej podróż, osadzona w ramach krytycznych badań nad archiwami, koncentrowała się na odkrywaniu materiałów związanych z niemiecką historią przemysłu północnych Czech.
Podczas badań Karina analizowała karty identyfikacyjne kobiet ze Związku Radzieckiego, które były robotnicami przymusowymi w fabryce dywanów w Maffersdorf/Vratislavice nad Nisou. W trakcie przeglądania dokumentów, dwie fotografie odpadły od kart, zrywając związek między twarzami a nazwiskami. Ten moment skłonił ją do refleksji nad naturą archiwów – nie jako neutralnych zbiorów wiedzy faktograficznej, lecz jako przestrzeni kształtowanych przez konkretnych ludzi, wydarzenia i warunki materialne.
Karina opisuje również ludzi, miejsca i atmosferę samej instytucji, zastanawiając się, w jaki sposób te elementy wpływają na powstawanie i przekazywanie wiedzy w archiwum.
Magdalena Bubík wraca do swojego rodzinnego miasta, by przyjrzeć się mu na nowo – z perspektywy badaczki i mieszkanki pogranicza. W rozmowie opowiada o swojej fascynacji Mostem Przyjaźni, o duchach historii, które ciągle są obecne w Cieszynie, i o tym, jak badania naukowe stały się drogą do odkrywania własnej tożsamości.
To nie tylko rozmowa o przeszłości, ale też o tym, co ją przenika do dziś – o pamięci, wysiedleniach i życiu na styku kultur.
Zachęcamy do przeczytania i zobaczenia Cieszyna oczami Magdaleny, link do wywiadu dostępny tutaj.
W niedawnej rozmowie dla historycznego cyklu TVN24 Karolina Ćwiek‑Rogalska zastanawia się nad złożonym dziedzictwem tzw. „Ziem Odzyskanych” w Polsce. Opowiada o tym, czym były te regiony, kto został tam przesiedlony oraz jak pamięć i tożsamość związane z tymi terenami wciąż się zmieniają — zwłaszcza gdy nowe pokolenia na nowo interpretują przeszłość.
Data: 8 października 2025 Godzina: 18:00 Miejsce: Pracownia Etnograficzna, ul. Warecka 4/6, Warszawa
Serdecznie zapraszamy na debatę wokół najnowszego numeru czasopisma Sprawy Narodowościowe. Seria nowa, poświęconego pamięci, tożsamości i dziedzictwu w regionach doświadczonych przesiedleniami.
Numer zawiera teksty badaczy i badaczek z różnych krajów i dziedzin, analizujących, w jaki sposób społeczności lokalne w Europie Środkowej rekonstruują i reinterpretują swoją przeszłość – poprzez folklor, teatr, pomniki czy wystawy muzealne.
Dyskusja będzie koncentrować się na złożonych sposobach, w jakie historie są pamiętane, przeżywane i negocjowane w Europie Środkowej po przymusowych przesiedleniach. W ramach przygotowań do debaty publikujemy artykuły z tego numeru na naszej stronie na Facebooku. Koniecznie je sprawdźcie – znajdą tam Państwo kontekst i ciekawe spostrzeżenia!
Szczególnie zachęcamy do lektury wstępu autorstwa Michala Korhela i Karoliny Ćwiek-Rogalskiej – stanowi on wprowadzenie do głównych tematów tego numeru.
W debacie udział wezmą:
Kamila Fiałkowska
Agata Tumiłowicz-Mazur
Dariusz Stola
Moderacja: Karolina Ćwiek-Rogalska (nasza kierowniczka, współredaktorka naczelna Spraw Narodowościowych)
Debata będzie okazją do rozmowy o tym, jak historia jest pamiętana, przeżywana i negocjowana w post-migracyjnej Europie Środkowej. Wydarzenie jest bezpłatne i otwarte dla wszystkich – zapraszamy do udziału!
W wywiadzie dla „Wysokich Obcasów” dziennikarka Dorota Wodecka rozmawia z Karoliną Ćwiek-Rogalską — naszą kierowniczką projektu i autorką cenionej książki „Ziemie. Historie odzyskiwania i utraty”. Rozmowa dotyka różnorodnych doświadczeń powojennych milionów ludzi przesiedlonych na tzw. Ziemie Odzyskane, ale porusza również pytania, które badamy w naszym projekcie.
Karolina porównuje, jak te procesy wyglądały w Polsce i powojennej Czechosłowacji, a także ukazuje ich długotrwałe dziedzictwo. Jak nasze genealogie splatają się z politykami i decyzjami naszych przodków po 1945 roku? Dlaczego polscy osadnicy dekorowali niemieckie groby – zwłaszcza w pierwszych latach po wojnie, gdy w okolicy nie było jeszcze grobów ich bliskich? Jak „recykling kulturowy” kształtował nowe wspólnoty – od ponownego wykorzystania niemieckich mebli i pomników religijnych po przekształcanie miejsc pamięci wojennej w polskie miejsca kultu?
To wszystko składa się na szerokie spektrum dziedzictwa emocjonalnego, z którym mieszkańcy regionów po przesiedleniach mierzą się na co dzień.
W maju nasz badacz, Michal Korhel, wziął udział w marszu studenckim z Postoloprt do Žatca w północno-zachodnich Czechach, zorganizowanym ku pamięci tragicznych wydarzeń z końca maja i początku czerwca 1945 roku, kiedy to setki, a być może tysiące niemieckojęzycznych cywilów, w tym kobiet i dzieci, zostały zabite w Postoloprtach.
Podczas marszu uczestnicy symbolicznie nieśli imiona ofiar, starając się nawiązać osobisty kontakt z przeszłością i przywrócić tożsamość jednostkom, które przez długi czas pozostawały anonimowe w zapisach historycznych.
Trasa marszu wiodła przez kluczowe miejsca związane z masakrą, a całe wydarzenie naznaczone było wieloma głęboko poruszającymi momentami — w tym spotkaniem z lokalnym mieszkańcem, którego ojciec był jedną z ofiar, oraz postojami przy pomnikach stworzonych przez aktywistów.
Choć w niektórych lokalnych społecznościach nadal panuje milczenie, inicjatywy upamiętniające — często zapoczątkowane przez osoby spoza regionu — odgrywają kluczową rolę w podtrzymywaniu świadomości o tym bolesnym rozdziale historii.
Marsz był nie tylko aktem pamięci, ale również wezwaniem do rozliczenia się z historią — próbą zmierzenia się z pomijanymi i przemilczanymi aspektami przeszłości oraz nadania głosu tym, którzy przez dekady byli uciszani.
W towarzyszącym marszowi tekście Michal dzieli się swoimi refleksjami, przytacza rozmowy przeprowadzone podczas wędrówki i osadza te doświadczenia w szerszym kontekście lokalnej kultury pamięci.
[ENG, Slovak version below] In May, our researcher, Michal Korhel, took part in a student march from Postoloprty to Žatec in northwestern Czechia, commemorating the tragic events of late May and early June 1945, when hundreds to thousands of German-speaking civilians – including women and children – were murdered in Postoloprty. Participants in the march symbolically carried the names of the victims, which were supposed to forge a personal connection with the past and bring faces and stories to otherwise anonymous numbers of victims. The route passed through sites associated with the massacre and was marked by powerful emotional moments, such as an encounter with a local inhabitant whose father was murdered there and stops at memorials created by activists. While some local communities remain silent, memory initiatives – often driven by outsiders – help sustain awareness of this dark chapter in history. The walk serves not only as an act of remembrance, but also as a call to historical responsibility: an effort to confront the “white spots” of memory and to amplify the voices of those long silenced. In the following text, Michal shares his impressions of the march and his conversations with its participants. At the same time, he seeks to place these new experiences within the context of the local culture of memory.
Postoloprty sú neveľké mesto na severozápade Čiech, ktoré sa na prvý pohľad nijako neodlišuje od iných podobných miest. Pôsobí skôr ospalo až trochu nudne. Bežný návštevník by si pravdepodobne ani neuvedomil, že ide o miesto, kde začiatkom júna 1945 došlo k najväčšiemu masakru civilného nemecky hovoriaceho obyvateľstva na území Československa. Po skončení druhej svetovej vojny boli do miestnych kasární a internačného tábora sústredení nemeckí obyvatelia mesta, ako aj Nemci z neďalekého Žatca a okolitých obcí. Medzi nimi sa nachádzali aj českí členovia národnostne zmiešaných rodín či nemecky hovoriaci Židia. Veľká časť z nich – vrátane žien a detí – bola popravená príslušníkmi československej armády a pochovaná v masových hroboch v rôznych častiach mesta. Počas vyšetrovania v roku 1947 boli niektoré z týchto hrobov odkryté a exhumovaných bolo celkovo 763 tiel. Keďže všetky hroby neboli odkryté, skutočný počet obetí postoloprtského masakru je určite vyšší – podľa niektorých odhadov môže dosahovať až niekoľko tisíc.[1]
Výsledky vyšetrovania masakru v Postoloprtoch boli posudzované v zmysle zákona č. 115/1946 Zb. „o právnosti jednání souvisících s bojem o znovunabytí svobody Čechů a Slováků“ a všetci zodpovední ostali na slobode.[2] To sa nezmenilo ani po nástupe Komunistickej strany Československa k moci v roku 1948, a téma postoloprtského masakru bola bagatelizovaná ako spravodlivá odplata za nemecké zločiny počas okupácie českých krajín a postupne vytlačená z verejného priestoru. Nežná revolúcia v roku 1989 síce umožnila prístup k archívnym materiálom a ich vedeckú analýzu, no trvalo ďalších dvadsať rokov, kým padlo rozhodnutie zriadiť obetiam masakru pamätné miesto na postoloprtskom cintoríne.[3] Jeho vznik inicioval predseda Nadačného spolku Saaz/Žatec Otokar Löbl. Počas diskusií o vzniku pamätnej tabule z nej zmizlo slovo „masaker“, ako aj zmienka o nemeckej národnosti väčšiny obetí. Nakoniec je venovaná „všem nevinným obětem postoloprtských událostí května a června 1945“. Týmto krokom mala byť z pohľadu mesta Postoloprty celá problematika spomienky na povojnový masaker symbolicky uzatvorená.[4]
Pomník „obetiam postolprtských udalostí mája a júna 1945“ na cintoríne v Postoloprtoch. Foto: Michal Korhel
Už počas vzniku tohto pamätného miesta sa však ukázala existencia viacerých pamäťových spoločenstiev v súvislosti s povojnovou históriou mesta. Tieto spoločenstvá sa nachádzali priamo v Postoloprtoch, ale aj v rámci celého Česka a v Nemecku. Svojimi dopismi vznik pamätnej tabule na cintoríne pripomínali, vítali alebo odsudzovali.[5] V dvoch prípadoch dokonca vznikli nové pamätné miesta, ktoré v Postoloprtoch stoja dodnes. V tom istom roku ako vzniklo pamätné miesto na cintoríne postavili občianskí aktivisti Petr Zemánek a Zdeněk Černý v Levonickej bažantnici pri Postoloprtoch – na mieste jedného z masových hrobov – kríž s pamätnou doskou. Obaja nepochádzajú z Postoloprt, ale v 80. rokoch minulého storočia tam absolvovali povinnú vojenskú službu. Až neskôr sa dozvedeli, čo sa tam po vojne odohralo. Pamätné miesto zriadili v rámci vlastného procesu vyrovnávania sa s masakrom a zároveň ako prejav nesúhlasu s pamätnou tabuľou na cintoríne, s ktorou – najmä pokiaľ ide o miesto a text – neboli spokojní. Na vlastnej pamätnej tabuli označili povojnový masaker za „‘democidu‘ místního německého obyvatelstva“.[6]
Pomník „zbytočným obetiam 1945“ v Levonickej bažantnici pri Postoloprtoch. Foto: Michal Korhel
Ďalší pomník, v reakcii na pamätné miesto na cintoríne, vznikol v centrálnej časti mesta z iniciatívy Klubu českého pohraničia, ktorý je ideologicky blízky Komunistickej strane Čiech a Moravy, nástupkyni Komunistickej strany Československa. Ten postoloprtský masaker popiera a pomníkom venovaným „uctění obětí mnichovské zrady, vyhnání více než 250 tisíc Čechů z jejich domovů v českém pohraničí,“ zdôrazňuje obraz Nemcov ako páchateľov.[7]
Pomník „už nikdy viac Mníchov“ v Postoloprtoch. Foto: Michal Korhel
V Postoloprtoch dnes panuje zdanlivo pokojná atmosféra. Vyššie uvedené miesta pamäti však poukazujú na to, že sa tam niečo stalo – niečo, čo miestna spoločnosť nechce úplne priznať. Svedčí o tom predovšetkým nápis na pomníku na postoloprtskom cintoríne, ktorý všeobecne hovorí o „udalostiach mája a júna 1945“ a nekonkretizuje o čo presne išlo. Niektorí miestni o tom nechcú hovoriť, iní sa za to hanbia.[8]
Avery Gordon vo svojej práci Ghostly Matters používa pre spoločensky potlačené alebo neviditeľné prítomnosti, ktoré napriek tomu naďalej ovplyvňujú súčasnosť – ako napríklad postoloprtský masaker – metaforu ducha a strašenia (haunting). Minulosť sa prostredníctvom ducha dostáva do prítomnosti a žiada byť uznaná.[9] Sú to práve spomínané miesta pamäti, ktoré sú priestorom, kde duchovia žiadajú vypočutie, kde nám hovoria: „Niečo tu nie je v poriadku.“ Táto „duchovná“ prítomnosť neumožňuje tiché zabudnutie či vytesnenie, ale vyzýva k reflexii a zmene. V kontexte Postoloprt teda „strašenie“ nie je len metaforou, ale skutočnou spoločenskou dynamikou, ktorá vedie k opätovnému vyvolávaniu minulej traumy do súčasného diskurzu a pamäti.
Od roku 2022 sa na trase medzi Postoloprtmi a Žatcom koná študentský pochod. Jeho štvrtý ročník sa uskutočnil 27. mája 2025. V nasledujúcom texte sa bližšie pozriem na to, akú úlohu zohráva táto forma pamäťového aktivizmu v rámci „strašenia“ v Postoloprtoch.
Príchod účastníkov pochodu na miesto, kde kedysi stáli kasárne v Postoloprtoch. Foto: Michal Korhel
Z postoloprtského námestia sa účastníci pochodu presunuli na miesto, kde kedysi stáli kasárne. Po vojne v nich bola zadržiavaná a usmrcovaná časť nemecky hovoriaceho obyvateľstva. Počas obdobia socializmu kasárne naďalej slúžili svojmu pôvodnému účelu a v rámci povinnej vojenskej služby sa v nich vystriedalo mnoho mužov. Ako je uvedené vyššie, jedným z nich bol aj Petr Zemánek, ktorý sa počas svojho pobytu v postoloprtských kasárňach údajne dostal do kontaktu s ľudskými pozostatkami zavraždených Nemcov. Ukázal mu ich iný vojak, ktorý ich našiel v teréne kasární. Táto skúsenosť ho primäla začať sa zaoberať témou postoloprtského masakru. Neskôr sa aktívne zapojil do pripomínania jeho obetí a začal organizovať putovanie z Postoloprt do Žatca.[10]
Budovy postoloprtských kasární neskôr prešli do súkromného vlastníctva. Objavovali sa rôzne návrhy na ich využitie – od múzea až po ubytovanie pre seniorov. Snaha Petra Zemánka a jeho kolegu Zdeňka Černého o osadenie pamätnej tabule, ktorá by pripomínala temnú minulosť tohto miesta, však bola vlastníčkou kasární zamietnutá.[11] Kasárne boli nakoniec v roku 2017 zbúrané. Na ich mieste mala vyrásť obytná štvrť, no dodnes tam ostáva len prázdna plocha, kam miestni chodia venčiť psov a kde sa deti hrávajú na pieskovisku.
Hneď na začiatku putovania sa tak odohrala scéna vyvolávajúca zmiešané pocity – na mieste bývalých kasární sa účastníci pochodu stretli s deťmi, ktoré sa hrali tam, kde sa pred 80 rokmi odohrali tragické udalosti.
Organizátor pochodu Petr Zemánek (vpravo) sa prihovára účastníkom pochodu, ktorí majú na sebe pripnuté kartičky s menami obetí postoloprtského masakru. Foto: Michal Korhel
Účastníci putovania mali už od začiatku svojich „nemeckých duchov“, ktorí ich symbolicky sprevádzali počas celého pochodu. Organizátor prišiel s nápadom pripraviť kartičky s menami obetí, ktoré si účastníci pripli na viditeľné miesto. Nielenže sa tak anonymné čísla premenili na konkrétnych ľudí, ale niektorí účastníci sa s obeťami povojnového násilia aj osobnejšie stotožnili. Svedčí o tom aj spôsob, akým si jednotlivé mená vyberali – niektorí podľa rovnakého veku či podobného mena, iní podľa povolania, ktoré im bolo blízke.[12] Týmto spôsobom vznikalo symbolické puto medzi prítomnosťou a minulosťou, ktoré viacerých účastníkov viedlo k zamysleniu nad osudmi svojich rovesníkov spred 80 rokov.
Keďže však účastníci okrem mena, veku, pohlavia a povolania nemali viac informácií o živote obetí v čase vojny, mohlo takýmto spôsobom zároveň dochádzať k ich idealizácii. Účastníci tak nekriticky preberali časť česko-nemeckej minulosti bez toho, aby bola daná do širšieho kontextu okupácie a druhej svetovej vojny. Aj obete masakru mohli totiž v období okupácie českých krajín nacistickým Nemeckom profitovať zo svojej nemeckej národnosti, udávať susedov alebo využívať židovský majetok. To, samozrejme, neznamená, že neboli obeťami, ale dochádza tu k zjednodušovaniu problematiky Nemcov ako výlučne páchateľov alebo výlučne obetí.[13]
Nosením kartičiek s menami obetí sa účastníci v kontexte „strašenia“ stali akýmisi médiami pri vyvolávaní nemeckých duchov. Prostredníctvom kartičiek sa strašenie materializovalo – neviditeľné sa stalo viditeľným.
Účastníci pochodu prechádzajú popri základnej škole v Postoloprtoch. Foto: Michal Korhel
Pochod pokračoval popri neďalekej škole, ktorá na tom istom mieste, neďaleko kasární, stála už v roku 1945. Práve v jej tesnej blízkosti sa nachádzalo popravisko, ako aj jeden z masových hrobov obetí, ktorý vyšetrovacia komisia odkryla o dva roky neskôr.[14]
Podobne ako iné školy v regióne, aj postoloprtská škola dostala pozvánku zúčastniť sa putovania do Žatca.[15] Nikto z nej však nakoniec neprišiel. Na druhej strane sa po prvý raz zapojili žiaci z gymnázia a základnej školy v Žatci. V rozhovoroch s učiteľmi a učiteľkami, ktorí sa pochodu zúčastnili aj so svojimi žiakmi, bolo zrejmé, že téma násilia voči nemecky hovoriacemu obyvateľstvu po skončení druhej svetovej vojny nie je priamo súčasťou učebných plánov, no keďže ide o súčasť regionálnych dejín, vyučujúci ju môžu zaradiť do výučby. Väčšina žiakov a žiačok, ktorí sa pochodu zúčastnili, už mala o udalostiach spred 80 rokov určité vedomosti. Z pohľadu učiteľov a učiteliek je počas vyučovania pre nich ťažké zistiť, čo si žiaci z hodín skutočne odnesú. V prípade tých, ktorí sa zúčastnili putovania, však jeden z učiteľov skonštatoval: „Ten pochod je emoce… vy zapomenete letopočty, ale emoce zůstane.“[16]
Stretnutie s Waltrom Urbanom, ktorého otca zastrelili v Postoloprtoch. Foto: Michal Korhel
Emócie u účastníkov putovania vyvolávali predovšetkým situácie, pri ktorých sa „strašenie“ zviditeľňovalo. To sa stávalo na miestach, kde boli v roku 1945 obete masakru väznené, popravené alebo pochované. Ako sami usúdili, pre viacerých účastníkov bolo zároveň silným emotívnym momentom stretnutie s mužom, ktorého otca v Postoloprtoch popravili.[17] Pochod prechádzal popri jeho záhrade a – tak ako každý rok – aj tentoraz sa s účastníkmi privítal a podelil sa s nimi o niektoré zo svojich spomienok. Keď prišiel o otca, mal len dva a pol roka a nerozumel tomu, čo sa stalo. Ako dieťa zo zmiešanej česko-nemeckej rodiny v Postoloprtoch zostal, hoci – ako sám priznáva – nemal to jednoduché.[18] Pre účastníkov pochodu sa stal akýmsi sprostredkovateľom medzi ich svetom a svetom minulosti, medzi prítomnosťou a duchmi tých, ktorí tam zahynuli. Keďže jeho rodina bola priamo zasiahnutá tragickými udalosťami, patrí dnes už medzi posledných, ktorí o nich môžu rozprávať z vlastnej skúsenosti.
Krátka prestávka pri kríži v Levonickej bažantnici za Postoloprtami. Foto: Michal Korhel
Pocity úzkosti u niektorých účastníkov vyvolávalo miesto v Levonickej bažantnici, nachádzajúce sa hneď za Postoloprtmi. Práve tam sa nachádza čiastočne neodkrytý masový hrob.[19] Tu postavili Petr Zemánek a Zdeněk Černý v roku aj spomínané pamätné miesto – kríž s pamätnou doskou. Pomník sa nachádza na mieste, ktoré svojou polohou – neďaleko vedľajšej cesty a zároveň v lesnom poraste – pôsobí svojsky až strašidelne. Túto atmosféru dotvára predovšetkým fakt, že v okolí sú pochované obete masakru. Jeden z účastníkov dokonca priamo poznamenal, že by na tom mieste nechcel byť sám.[20]
Rozhovory na ceste medzi Postoloprtmi a Žatcom. Foto: Michal Korhel
Počas pochodu bolo viacero úsekov, keď sa kráčalo celé kilometre bez plánovaného zastavenia. Bol to ideálny čas na rozhovory a reflexiu o minulosti a jej presahoch do prítomnosti. Mnohí účastníci premýšľali nad tým, ako to na týchto miestach vyzeralo pred 80 rokmi, a snažili sa predstaviť si, čím si museli prejsť Nemci, ktorých vtedy viedli do Postoloprt. V tomto kontexte často zaznievala potreba uvedomiť si a vážiť si, v akých podmienkach žijeme dnes.[21]
Pre mňa ako výskumníka to zároveň predstavovalo priestor, kde som sa mohol účastníkov pýtať na ich motiváciu zúčastniť sa pochodu, na ich dojmy, význam mien, ktoré nosili na kartičkách, či na ich vnímanie súčasnej pamäti týkajúcej sa povojnového násilia. Pod podmienkou anonymity som nahrával rozhovory so žiakmi, ich učiteľmi, ako aj s ďalšími účastníkmi putovania.[22] Zároveň som im mohol odpovedať na otázky týkajúce sa môjho výskumu a práce historika.
Prestávka na zámku Stekník. Foto: Michal Korhel
Približne v polovici putovania sme sa zastavili na zámku Stekník. Účastníci pochodu sa tu mohli občerstviť a načerpať sily na zvyšok cesty. Práve na tomto mieste svoju púť ukončila drevená socha, vytvorená umeleckým rezbárom Štěpánom Pěnkom, ktorú počas cesty do Stekníka niesli striedavo viacerí „pútnici“. Socha bola vytvorená ako symbol bezmenného hrdinu – presnejšie hrdinky. Inšpiráciou na jej vznik bol príbeh o malom chlapcovi, ktorý sa ráno po popravách objavil nahý na námestí v Žatci. Údajne vykrikoval, že sa v Postoloprtoch deje niečo strašné, a vzápätí ho priamo na mieste zastrelili.[23]
Drevená socha „bezmennej hrdinky“ v kaplnke zámku Stekník. Foto: Michal Korhel
Ženská podoba sochy nie je náhodná – má symbolizovať aj utrpenie žien, ktoré boli počas pobytu v Postoloprtoch vystavené sexuálnemu násiliu. Pôvodne mala byť socha umiestnená v kostole Nanebovzatia Panny Márie v Postoloprtoch. Proces jej prijatia bol však natoľko komplikovaný – sprevádzaný rôznymi podmienkami a neistým výsledkom – že bola napokon oslovená kastelánka zámku Stekník. Tá súhlasila s umiestnením sochy v zámockej kaplnke. Socha sa tak podľa nej a organizátora pochodu stala aj symbolickým pomníkom pre nemecky hovoriacich obyvateľov obce Stekník, ktorí boli zavraždení v Postoloprtoch.[24]
Putovanie cez chmeľové polia v okolí Žatca. Foto: Michal Korhel
Časť pochodu viedla aj cez chmeľové polia, ktoré sú typické pre Žatec a jeho okolie. Krajina žateckého chmeľu je dokonca od roku 2023 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Podľa Zemánka práve toto zviditeľnenie mesta Žatec v porovnaní s Postoloprtami podnietilo miestnych obyvateľov viac sa zaoberať vlastnou históriou – vrátane jej problematických a bolestivých aspektov.[25]
Je však otázne, nakoľko táto interpretácia úplne zodpovedá skutočnosti. Na jednej strane o tom svedčí nielen vyššia účasť žateckej verejnosti na pochode, ale aj následná spomienka v centre Žatca spolu s modlitbou na uctenie si Nemcov vyhnaných z mesta po vojne a usmrtených v Postoloprtoch, ktorej sa zúčastnil aj primátor mesta. Spomienka nebola súčasťou študentského pochodu a organizoval ju Žatecký okrášľovací kolektiv. Niekoľko dní po pochode bola odhalená aj nová pamätná doska na miestnom cintoríne. Pripomína pamiatku „bývalých sousedů, kteří zde v Žatci a okolí ztratili po válce v roce 1945 své domovy a mnozí z nich i své životy“. Samotný proces vzniku tejto pamätnej dosky však nebol jednoduchý a v niečom pripomínal aj zložité okolnosti vzniku pamätníka na cintoríne v Postoloprtoch. Aj v tomto prípade zaznievali hlasy – vrátane niektorých predstaviteľov mesta – že nie je potrebné túto časť histórie znovu otvárať.[26] Preto je možné predpokladať, že aj v Žatci existuje viacero pamäťových spoločenstiev. Niektoré z nich sa postoloprtským masakrom zaoberať nechcú.
Námestie slobody v Žatci – cieľ pochodu. Foto: Michal Korhel
Po niečo vyše piatich hodinách a prejdených takmer 20 km začali účastníci pochodu postupne prichádzať na žatecké námestie, kde bolo pred 80 rokmi sústreďované nemecky hovoriace obyvateľstvo mesta a odkiaľ museli odísť do Postoloprt. Študentský pochod sa koná v opačnom smere. Podľa Zemánka mali byť týmto spôsobom tí, ktorí v roku 1945 zahynuli alebo prešli utrpením, symbolicky vrátení do pôvodného stavu – bez utrpenia.[27]
Pochod tak predstavuje nielen akt pripomínania, ale aj formu spoločenského dialógu o bolestivej minulosti, ktorá zostáva stále predmetom sporov a rôznych interpretácií. Je to spôsob, akým sa súčasní ľudia snažia vyrovnať s nevysporiadanou históriou a ponúknuť priestor na otvorené rozhovory o tom, čo sa stalo a prečo je dôležité si tieto udalosti pamätať.
Koncept „duchov” postoloprtského masakru, ako ho definuje Avery Gordon, slúži ako metafora pre nevyriešené traumy minulosti, ktoré naďalej ovplyvňujú jednotlivcov, komunity aj širšiu spoločnosť. Ich prítomnosť sa neobmedzuje len na fyzické pamätné miesta, ale prejavuje sa aj v kolektívnej pamäti, v rodinných spomienkach, v kultúrnych a politických diskurzoch či v každoročných spomienkových podujatiach. Títo „duchovia“ minulosti poukazujú na potrebu otvoreného a kritického prístupu k dejinám, ktorý presahuje selektívne výklady a ideologicky podmienené interpretácie.
Kartičky s menami obetí, ktoré nosili účastníci pochodu, sa symbolicky vrátili naspäť do Žatca. Foto: Michal Korhel
Študentský pochod z Postoloprt do Žatca predstavuje konkrétny príklad pamäťového aktivizmu, ktorý môže slúžiť ako nástroj pre posilňovanie medziľudského a medzinárodného porozumenia v kontexte historicky podmienených konfliktov. Má potenciál pre formovanie nových naratívov, ktoré by mohli prekročiť zjednodušené kategórie obetí a páchateľov a podporiť nuansovanejšie, empatickejšie a analytickejšie spracovanie minulosti. Avšak nadmerná a nekritická idealizácia obetí môže v tomto smere pôsobiť kontraproduktívne, pretože bráni otvorenej reflexii zložitosti minulých udalostí a vedie k reprodukcii čiernobielych interpretácií. Tým sa môže narušiť schopnosť kolektívneho spracovania traumy a oslabiť potenciál dialógu medzi rôznymi pamäťovými komunitami. Pre zmierlivý a konštruktívny pamäťový aktivizmus je preto nevyhnutné zachovať kritický odstup, podporovať pluralitu perspektív a zároveň citlivo narábať s emocionálnym a morálnym rozmerom historickej skúsenosti.
Michal Korhel
[1] Padevět, J. (2025). Postoloprty: Příběh vražd, které nikdo nenařídil, nikdo nespáchal a nikdo nevyšetřil. Praha, s. 142 a Staněk, T. (2005). Poválečné „excesy“ v českých zemích v roce 1945 a jejich vyšetřování. Praha, s. 127-128.
[2] Staněk, s. 126.
[3] Drda, A. Pomník „postoloprtským událostem.“ Český rozhlas, 09.11.2009, https://plus.rozhlas.cz/adam-drda-pomnik-postoloprtskym-udalostem-7806196.
[4] Korhel, M. (2023). Erinnerungskultur im Wandel? Tschechische Orte der Erinnerung an die antideutsche Nachkriegsgewalt. Zeitschrift für Ostmitteleuropa-Forschung 72 (3), 377-409, https://doi.org/10.25627/202372311392, tu s. 390-391, 396 a rozhovor so zástupcami mesta Postoloprty, vedený Michalom Korhelom 2.12.2021 v Postoloprtoch.
[5] Korhel, s. 401-402.
[6] Tamže, s. 394 a 399.
[7] Tamže, s. 402.
[8] Stratilík, O. „Nechte to spát!” I po 80 letech je v české Srebrenici divoké vraždění zakázané téma. Aktuálně.cz, 29.6.2025, https://zpravy.aktualne.cz/domaci/nechte-to-spat-ani-po-80-letech-se-ceska-srebrenica-nevyrovn/r~6c81e49e4de011f09af20cc47ab5f122/.
[9] Gordon, A. (1997). Ghostly Matters. Haunting and the Sociological Imagination. Minneapolis, Minn.
[10] Rozhovor s Petrom Zemánkom, vedený Michalom Korhelom 11.9.2021 v Točníku.
[11] Tamže.
[12] Rozhovory s účastníkmi pochodu, vedené Michalom Korhelom 27.5.2025 počas pochodu Postoloprty – Žatec.
[13] Moeller, R. (2005). Germans as Victims? Thoughts on a Post—Cold War History of World War II’s Legacies. History and Memory 17 (1-2), 145-194. Ku kontextu ohľadom Postoloprtov pozri napr. Pehr, M. (2024). Postoloprty v neklidných dobách. 1900-1945. Louny.
[14] Padevět, s. 197-198.
[15] Rozhovor s Petrom Zemánkom, vedený Michalom Korhelom 27.5.2025 počas pochodu Postoloprty – Žatec.
[16] Rozhovory s účastníkmi pochodu.
[17] Tamže.
[18] Rozprávanie Waltra Urbana účastníkom pochodu 27.5.2025 v Postoloprtoch.
[19] Rozhovor s Petrom Zemánkom, 27.5.2025. K exhumáciám pozri Padevět, s. 196-197.
