Obecnie rekrutujemy na stanowisko specjalisty/specjalistki ds. obsługi finansowej projektów europejskich. Jeśli masz doświadczenie w zarządzaniu budżetami, sprawozdawczości finansowej, dobrze znasz zasady finansowanie projektów europejskich, zachęcamy do aplikowania. Więcej szczegółów znajdziesz na stronie internetowej IS PAN.
[ENG, Slovak version below] Can a state policy toward children and children’s experiences be analyzed using hauntology? In his blog post, Michal Korhel attempts to do so by examining the example of Czech-German children in post-WWII Czechoslovakia. As their national identity was ambiguous, these children challenged the Czechoslovak authorities’ efforts to create a nationally homogenous state of Czechs and Slovaks. From a hauntological perspective, Czech-German children can be seen as being possessed by German ghosts. Before they could become members of Czech society, the state authorities had to rid them of those ghosts.
Po druhej svetovej vojne, ktorá stála život viac ako 60 miliónov ľudí, sa deti stali symbolom budúcnosti. Avšak nie všetky deti boli v tomto zložitom období vnímané rovnako. V tomto príspevku sa pozrieme na skupinu detí, ktoré dostali československé úrady v povojnovom období do zložitej situácie – deti narodené z česko-nemeckých vzťahov. Vyrastajúc v dvojjazyčnom prostredí bola ich národnostná identita nejednoznačná a mohla sa meniť v závislosti od vonkajších faktorov. Boli zároveň Čechmi aj Nemcami. Ešte v časoch mnohonárodnostnej habsburskej monarchie nebola národnostná nejednoznačnosť, ambivalencia vnímaná ako niečo problematické. Romantické vzťahy medzi českým a nemeckým obyvateľstvom na území Českých zemí ako aj deti narodené z takýchto vzťahov neboli ničím nezvyčajným. Vznikom prvej Československej republiky, vzájomnou konkurenciou oboch národnostných skupín a predovšetkým v dôsledku druhej svetovej vojny a s ňou spojenými zločinmi sa situácia zmenila. Oproti prvej republike s jej na svoju dobu liberálnou menšinovou politikou malo byť povojnové Československo národnostne homogénnym štátom Čechov a Slovákov. Všetko nemecké bolo vnímané ako nepriateľské a malo byť zo staronového štátu a novej spoločnosti odstránené. Priamo to pocítili aj česko-nemecké deti a ich rodiny. Ešte koncom roku 1946 ich situáciu opísal úradník ministerstva vnútra nasledovne: “Jejich největší část […] žije dnes ve strašných podmínkách hospodářských. Se strany těch, kteří drží jejich [konfiskované] věci, jsou vydána stálým ústrkům a šikanám. České ženy a české děti zoufale žádají o zařazení do odsunu, aby se vyhnuly očistci, který […] prožívají.” [1]
Očistec je podľa katolíckej cirkvi miesto medzi nebom a zemou. Duše zosnulých, ktoré sa tam dostanú musia najprv prejsť očistou, aby mohli následne vstúpiť do neba. Týmto prirovnaním spomínaný úradník trefne označil situáciu česko-nemeckých detí, ktoré nemali ísť do pekla – byť nútene vysídlené z krajiny ako skoro tri milióny nemecky hovoriacich obyvateľov Československa. Ale zároveň nemali ísť ani priamo do neba – stať sa súčasťou povojnovej českej spoločnosti. Stáli niekde na rozmedzí. V nasledujúcich riadkoch sa pozrieme na to, ako sa česko-nemecké deti do uvedeného “očistca” dostali a ako vyzerala ich očista pred tým, ako sa mohli stať plnohodnotnými Čechmi a Češkami a v neposlednom rade aj čo to znamenalo pre samotné deti. Kvôli ich postaveniu niekde na rozmedzí sa na ich situáciu skúsime pozrieť s perspektívy hauntológie. Táto alternatívna ontológia Jacquesa Derridy je teóriou duchov – vecí, ktoré súčasne existujú aj neexistujú. V tomto smere však duchmi nie sú samotné deti. Ako sa pokúsim ukázať nižšie, za duchov je možné považovať nemecký pôvod detí narodených zo vzťahov Čechov s Nemkami alebo naopak Nemcov s Češkami v Československu alebo ešte konkrétnejšie ich nemeckú výchovu. Používajúc hauntologický slovník, česko-nemecké deti boli nemeckým duchom posadnuté – ten ovláda ich správanie, reč, ale aj svedomie. To predstavovalo v povojnovom období problém, ktorý bolo potrebné čo najskôr vyriešiť. Ich spomínaná očista (prostredníctvom úradov, rodičov alebo detí samotných) môže byť v tomto kontexte chápaná aj ako exorcizmus – proces, v rámci ktorého je zlý duch od svojho nositeľa vyhnaný.
V dôsledku rôznych definícií národnosti v rôznych obdobiach existencie československého štátu nie je možné presne určiť veľkosť tejto skupiny detí. V období tesne po konci druhej svetovej vojny, ktorým sa tento príspevok zaoberá, ich na základe dobových odhadov mohlo byť od 64.000 do 150.000.
Protinemecká politika československých úradov a rovnako aj nepriateľská nálada v českej spoločnosti viedli v prvých povojnových mesiacoch k otvorenému násiliu a postupne aj k už spomínanému nútenému vysídleniu takmer troch miliónov nemecky hovoriacich obyvateľov Československa. V tomto kontexte sa v Prahe začalo diskutovať o tom, čo s deťmi narodenými z česko-nemeckých vzťahov. Dominantným argumentom bola potreba detí pre budúcnosť „malého“ českého národa, ktorý bol porovnávaný s početne väčším nepriateľským nemeckým národom. V Prahe dominoval medzi ministerstvami záujem, „aby československému národu bylo zachráněno pokud možno nejvíce osob, v nichž koluje česká nebo slovenská krev” [2]. Problematický bol však nemecký „element“, ktorý mali niektoré z týchto detí v sebe. V hauntologickom kontexte je to práve ten zlý nemecký duch, ktorým boli česko-nemecké deti posadnuté. V niektorých vládnych inštitúciách, ale aj v rámci českej spoločnosti panovali obavy, že tento nemecký duch by mohol v budúcnosti dieťa celkom ovládnuť, čo by mohlo viesť k jeho kolaborácii s nemeckým nepriateľom za hranicou, ako to vyjadril prezident Štátneho štatistického úradu: “Několik tisíc německých dětí od nás odsunutých neznamená pro mnohamilionový národ německý mnoho, pro několikaminilionový národ český je to velký zárodek příštích kolaborantů a páté kolony” [3]. Preto, ak nebolo možné zbaviť sa posadnutosti odstránením jej nositeľa prostredníctvom jeho núteného vysídlenia, bolo potrebné zbaviť sa ducha, ktorý toho nositeľa ovládal.
Na to, aby bolo možné sa tohto ducha zbaviť, bolo najprv potrebné ho lokalizovať. Podľa oficiálnych nariadení ministerstva vnútra podliehali nútenému vysídleniu až na výnimky [4] všetky osoby nemeckej národnosti, ako aj iní, ktorí s nimi počas vojny kolaborovali. Kategórie, podľa ktorých bolo možné určiť nemeckú národnosť, boli v úradnej rovine jednotne definované až v auguste 1945 v súvislosti s Ústavným dekrétom prezidenta č. 33. Dekrét samotný slúžil ako príprava na nútené vysídlenie nemecky hovoriaceho obyvateľstva, ktorému bolo na základe tohto právneho nariadenia odňaté československé štátne občianstvo. V rovnakom čase dostali miestne úrady od ministerstva vnútra smernice ako určiť, kto je a kto nie je nemeckej národnosti. Rozhodovať sa mali na príklad podľa toho k akej národnosti sa konkrétne osoby hlásili v predchádzajúcich sčítaniach ľudu, akého národnostného pôvodu boli ich rodičia, aké potravinové lístky dostávali počas vojny, do akých škôl chodili alebo akou rečou hovorili doma. Podľa oficiálnych smerníc mali zodpovední úradníci rozhodnúť na základe viacerých týchto kategórií a dosiahnuť tak čo “najobjektívnejší” výsledok.
V prípade detí šlo predovšetkým o ich výchovu. Nemecká výchova podľa dobovej tlače „otupovala dětskou mysl, vedla k bezohlednosti, panovačnosti, dobrodružnosti a přímo k zločinnosti, jež musela dříve či později následovat.“ [5] Tento popis je možné odčítať aj z dobovej karikatúry hrajúcich sa nemeckých detí zobrazenej vyššie. Tie sa síce zabávajú podobne ako všetky ostatné deti, no namiesto bežných hračiek sa hrajú s ľudskými pozostatkami, ktoré symbolizujú nielen spomínanú bezohľadnosť, ale predovšetkým zločinnosť. Nemecká výchova, či už školská alebo rodinná tak mala produkovať „malých Hitlerov“ a „otravovala“ aj česko-nemecké deti. [6] Zlým duchom, ktorý údajne ovládal myslenie a správanie česko-nemeckých detí tak, aby boli nepriateľské voči českému obyvateľstvu, bola práve ich nemecká výchova, ktorou boli „otrávené“ či už v nemeckých školách, mládežníckych organizáciách ako napr. „Hitlerjugend” alebo prípadne aj doma od svojho nemeckého rodiča – predovšetkým ak ním bol otec, ktorý podľa dobového presvedčenia určoval výchovu v rodine. Je však zaujímavé, že zodpovedné štátne inštitúcie v Prahe nedefinovali, čo presne bolo myslené nemeckou výchovou. To dávalo veľa priestoru svojvoľným rozhodnutiam na miestnej úrovni.
V Prahe, ale aj mimo nej vznikali rôzne nápady a plány, ako zbaviť česko-nemecké deti ich nemeckej posadnutosti – ako vykonať exorcizmus a zbaviť sa zlého nemeckého ducha. Jednou z vážne diskutovaných možností bolo odňatie detí buď obom, alebo aspoň nemeckému rodičovi. V priebehu núteného vysídlenia, malo byť rodičom úradmi navrhované, aby sa nechali rozviesť, aby deti a český rodič mohli ostať v Československu. Podobným smerom sa uberal aj návrh riaditeľa školy v severných Čechách, ktorý navrhoval zvrátiť „germanizáciu“ týchto detí tým, že by ich odňali rodičom a poslali k príbuzným do českého vnútrozemia, kde by boli prevychované vo výlučne českom prostredí [7]. Na vládnej úrovni sa dokonca diskutovalo o možnosti zriadenia špeciálnych prevychovávacích táborov.
Aj keď existujú správy o rozvodoch česko-nemeckých manželstiev v povojnovom období, nešlo o oficiálnu politiku československého štátu pri „záchrane“ česko-nemeckých detí. Avšak odnímanie detí rodičom v česko-nemeckých rodinách bolo odporúčané priamo ministerstvom spravodlivosti, aj keď sa to týkalo skôr jednotlivých prípadov. Poručnícke súdy mali o takomto postupe rozhodnúť, ak by zistili, že „rodiče vychovávali své dítě v duchu protinárodním nebo když opuštěná matka nebude míti možnosti […] a někdy ani plné dobré vůle říditi výchovu dítěte k lásce k vlasti” [8]. Pracovníci ministerstva spravodlivosti boli v tomto smere presvedčení, že „[m]nohdy totiž dostačí, odejme-li se dítě z nevhodného prostředí vlastní rodiny, […] aby bylo dosaženo úspěchu ve výchově dítěte, zejména pokud jde o jeho národní smýšlení a cítění” [9]. Ministerstvo zároveň upozorňovalo zodpovedné úrady na to, aby výchovu česko-nemeckých detí sledovali a podozrenia hlásili súdom.
Takýto individuálny exorcizmus vo forme prevýchovy detí po ich odňatí z rodinného prostredia mal nasledovať až v prípade, že plošný exorcizmus zlyhal. Ten sa mal zakladať predovšetkým na výuke českého jazyka, čo by malo podľa dobového presvedčenia smerovať k emancipácii detí od ich nemeckého myslenia. Úlohu exorcistov tak prevzali učitelia na školách, ktorí mali pestovať v deťoch „smysl pro společenství v rodině, národu, Slovanstvu a lidstvu“ [10]. To platilo aj po tom, čo sa v Československu po februári 1948 dostala k moci Komunistická strana Československa (KSČ). Podobne ako z ich českých a slovenských rovesníkov aj z česko-nemeckých detí sa mali stať „noví socialistickí ľudia“. Strach z posadnutosti týchto detí nemeckými duchmi sa však nevytratil ani po rokoch. Keď v 50. rokoch 20. storočia na školách v Československu pomaly vznikali krúžky nemeckého jazyka, bolo ich navštevovanie deťmi z česko-nemeckých rodín pre KSČ nežiadúce. Tieto deti mali vyrastať ako Česi a Češky a vyhýbať sa opätovnému kontaktu so zlými nemeckými duchmi. Znalosť nemeckého jazyka tak bola vnímaná ako krok späť v rámci procesu exorcizmu.
V tomto smere sa o to isté snažili aj mnohé česko-nemecké deti, ktoré si v povojnovom období uvedomovali, že sú iné. Zároveň si uvedomovali, čo ich inakosť zapríčiňuje, ako to bolo v prípade narátorky, ktorá sa narodila v roku 1943 v okolí severočeského Liberca. Pri spomienkach na svoje detstvo v 40. a 50. rokoch 20. storočia vysvetľovala: „[…] chtěla jsem být všechno [chodit do pionýra a pod.], protože jsem chtěla být jak ostatní děti. […] Doma se mluvilo jinak a mluvilo se jinak v tý škole. Takže my jsme vlastně jako děti nevěděli vlastně ani kam patříme. […] [N]akonec, sice jsme to nedali najevo, ale neměli jsme moc radosti, že máme tátu Němce a že se jako od těch dětí lišíme“ [11]. Na základe svojej inakosti – v hauntologickom kontexte posadnutosti – ktorú bolo možné rozpoznať podľa mien alebo ich nemeckého prízvuku, boli česko-nemecké deti v povojnovej českej spoločnosti v rámci ich “očistca” vystavované fyzickému násiliu, šikane, stigmatizácii a diskriminácii. Aby týmto skúsenostiam predišli, prípadne aby ich ukončili, vykonávali deti z česko-nemeckých rodín a ich rodičia akýsi autoexorcizmus. V praxi to znamenalo, že deti a ich rodičia prestali hovoriť po nemecky, zbavili sa fotiek alebo nemeckých kníh, podľa ktorých by sa o ich posadnutiu mohlo dozvedieť okolie. V niektorých prípadoch sa v snahe o získanie anonymity presťahovali do iného regiónu. Zároveň sa snažili, čo najskôr sa naučiť hovoriť bezchybne česky, ako to bolo v prípade narátorky narodenej v juhozápadných Čechách v roku 1940: “[Š]la jsem do školy, a tak už jsem se snažila [naučit česky] i z toho důvodu, abych mezi ti děti zapadla. Aby mně rozuměli, ale hlavně abych mezi ti děti zapadla. […] Za nějaký ten čas se to srovnalo, už se ke mně ti žáci chovali [dobře]. […] Česky už jsem uměla dobře, a tak jsem už necítila žádnej rozdíl, že by mně šikanovali nebo se ke mně chovali nějak špatně“ [12]. V prípade narátorky je možné pozorovať, že aj keď ide o jej vlastné rozhodnutia, jej autoexorcizmus, robila ich v smere, aký chceli dosiahnuť československé úrady, aby bola zbavená nemeckého ducha a asimilovaná s českým obyvateľstvom.
Ako som sa snažil v predchádzajúcich riadkoch ukázať, osudy česko-nemeckých detí, ktoré sa v povojnovom Československu v dôsledku snahy úradov o vytvorenie národnostne homogénneho štátu Čechov a Slovákov ocitli v akomsi “očistci,” je možné analyzovať v kontexte hauntológie. To, ako ich vnímali československé úrady a ako s nimi zaobchádzali, je možné skúmať ako posadnutosť nemeckými duchmi, ktorými bola v ich prípade nemecká výchova. Aby mohli tieto deti opustiť “očistec” a stať sa súčasťou českej spoločnosti, musela byť nemecká výchova potlačená alebo odstránená rôznymi spôsobmi exorcizmu, či už v rámci školy, rodiny, alebo zásahmi iných zodpovedných inštitúcií. V mnohých prípadoch je možné hovoriť o dôsledkoch exorcizmu česko-nemeckých detí ako o “úspechu”, keďže sa stali nielen členmi českej povojnovej spoločnosti, ale napriek vlastným negatívnym skúsenostiam povojnového obdobia sa dnes aj identifikujú ako Česi a Češky.
Michal Korhel
[1] Informace pro pana ministra k dopisu poslance ÚNS Dr. Steinera ze dne 18.11.1946, 4.12.1946, in: Národní archiv (NA), Praha, Ministerstvo Vnitra – Nosek, kartón (k.) 16.
[2] Dotazník CTB – pátrání po dětech – otázka národnosti, 16.3.1946, in: NA, Praha, Ministerstvo práce a sociální péče – repatriace, k. 846.
[3] Napravení germanisace. Návrh Josefa Břečky, 15.4.1946, in: NA, Praha, Úřad předsednictva vlády – běžná spisovna (ÚPV-B), k. 1032, signatura (sign.) 1364/2.
[4] Nútenému vysídleniu nepodliehali napr. členovia zmiešaných česko-nemeckých rodín alebo nemeckí antifašisti.
[5] Otázka dětí ze smíšených manželství, Náš hraničář, 30. 1. 1948, č. 2, s. 5.
[6] Otázka dětí ze smíšených manželství, Náš hraničář, 30. 1. 1948, č. 2, s. 5 a O záchranu 64.000 dětí ze smíšených manželství, ze kterých nebude dělána štvaná zvěř, in: Severočeská mladá fronta, 24.11.1947.
[7] Smíšená manželství a napravení germanisace – návrh Josefa Břečky, 6.4.1946, in: NA, Praha, ÚPV-B, k. 1032, sign. 1364/2.
[8] Děti osob odsouzených podle dekretu presidenta republiky č. 16/1945 Sb. a děti ze smíšených manželství – výchovná opatření, 14.12.1945, in: Moravský zemský archiv, Brno, Česká zemská péče o mládež v Brně, k. 153, číslo 501.
[9] Děti osob odsouzených.
[10] Zákon ze dne 21. dubna 1948 o základní úpravě jednotného školství (školský zákon), 95/1948, in: Sbírka zákonů a nařízení, 38 (10.5.1948).
[11] Své jméno jsem se neodvážila použít, Interview s Hannelore Kalenskou, zbierka Paměť národa, http://www.pametnaroda.cz/witness/index/id/3987 (18.12.2022).
[12] Kvůli režimu zapomněla rodný jazyk, Interview s Annou Touškovou, zbierka Paměť národa, http://www.pribehy20stoleti.cz/pribehy/201613_kvuli-rezimu-zapomnela-rodny-jazyk/ (19.5.2018).
Použitá literatúra
Bryant, C. (2002). Občanství, národnost a každodenní život. Příspěvek k dějinám česko- německých smíšených manželství v letech 1939-1946. Kuděj. Časopis pro kulturní dějiny, 4 (2), 43-54.
Derrida, J. (2012). Specters of Marx. The State of the Debt, the Work of Mourning and the New International.
Frommer, B. (2000). Expulsion of Integration. Unmixing Interethnic Marriage in Postwar Czechoslovakia. East European Politics and Societies, 14 (2), 381-410.
Knapík, J. & Franc, M. (2018). Mezi pionýrským šátkem a mopedem: děti, mládež a socialismus v českých zemích 1948-1970.
Korhel, M. (2021). Children as ‘Collateral Damage’ of Nationalisation Campaigns? The Persecution of ‘Nationally Unreliable’ Persons in Czechoslovakia after the Second World War. Glaesmer, H.; Lee, S. & Stelzl-Marx, B. (eds.), Children Born of War – Past, Present, Future (s. 212-231).
Korhel, M. (2018). Česky cítiť, ľudovodemokraticky myslieť! Štátna politika voči česko-nemeckým deťom a ich rodinám v prvých rokoch socialistickej diktatúry. Historie – Otázky – Problémy, 10 (2), 11-25.
Staněk, T. (1991). Odsun Němců z Československa 1945-1947.
Zahra, T. (2008). Kidnapped Souls. National indifference and the battle for children in the Bohemian Lands, 1900-1948.
Zahra, T. (2011). The Lost Children. Reconstructing Europe’s Families after World War II.
Dzięki staraniom organizacyjnym Muzeum Ziemi Wałeckiej 23 lutego odbył się spacer historyczny po Cmentarzu Wojennym w Wałczu. Prawie czterdziestu uczestników przez półtorej godziny stawiało czoła zimowym warunkom, aby bliżej poznać historię tego miejsca i pochowanych w nim ludzi.
W rejonach powysiedleniowych szczególne znaczenie mają cmentarze. Cmentarz Wojenny w Wałczu na Bukowinie jest jednym z największych w regionie, znajdują się na nim groby żołnierzy polskich i radzieckich, którzy walczyli tu z armią niemiecką. Spacer po cmentarzu był także częścią obchodów 80. rocznicy przełamania Wału Pomorskiego, niemieckiej linii umocnień, w lutym 1945 roku.
Wśród przewodników była nasza kierowniczka, Karolina Ćwiek-Rogalska, która omówiła historię cmentarza oraz zawiłości moralne i etyczne związane z ekshumacją poległych żołnierzy. Historyk regionalny, Piotr Wojtanek, zwrócił uwagę na często pomijany aspekt dotyczący przynależności religijnej żołnierzy pochowanych na cmentarzu: jest to także miejsce wiecznego spoczynku żołnierzy wyznania mojżeszowego. Daniel Iwiński z grupy rekonstrukcji Wałcza opowiedział kilka historii skupionych wokół materialnych szczątków poległych żołnierzy. Marlena Jakubczyk-Kurkiewicz, dyrektorka Muzeum, podzieliła się historiami poszczególnych żołnierzy, zarówno mężczyzn, jak i kobiet z różnych miejsc, którzy polegli w regionie.
Podczas spaceru, wśród morza tysięcy nazwisk, udało się wyróżnić kilka indywidualnych historii i stworzyć narrację dla miejsca, które może teraz służyć nie tylko jako miejsce oficjalnego upamiętnienia, ale także mieć głębsze, bardziej ludzkie znaczenie dla mieszkańców Wałcza i okolic.
Czy czujesz się w pełni związany z miejscem urodzenia lub miejscem, w którym obecnie mieszkasz? Co zmienia Twoje poczucie tożsamości? To jedne z kluczowych pytań poruszanych podczas debaty „Świnoujście, Szczecin, Wałcz – tożsamość miejsca”, która odbyła się 20 lutego 2025 r. w Radiu Szczecin.
Uczestnicy, w tym nasza kierowniczka, Karolina Ćwiek-Rogalska, dyskutowali o procesie nabywania tożsamości jako doświadczenia zbiorowego i osobistego, ze szczególnym uwzględnieniem tego, kiedy i czy dzisiejsi mieszkańcy powysiedleniowych miejscowości na Pomorzu naprawdę poczuli się tam przynależni.
Marek Łuczak, komisarz policji i prezes Pomorskiego Towarzystwa Historycznego, przekonywał, że tożsamość definiuje się przez to, co budujemy poprzez nasze działania. Dla niego bycie mieszkańcem miasta oznacza przyczynianie się do jego rozwoju, a nie tylko symbole. Katarzyna Rembacka, historyczka i pedagożka, zauważyła, że regionowi brakuje lokalnych narracji historycznych. Kinga Rabińska, animatorka kultury, podkreślała, że tożsamość z definicji powinna być stała, jednak np. w Szczecinie podlega ciągłym zmianom, na które wpływają zarówno uwarunkowania globalne, jak i dynamiczna historia miasta. Karolina Ćwiek-Rogalska określiła tożsamość jako opowieść, zauważając, że mieszkańcy Pomorza mają trudności z jej narracją. Według niej proces kształtowania się tożsamości napotyka kilka przeszkód, zwłaszcza związanych z kwestią miejsca i czasu. Czy rok 1989 jest punktem zwrotnym w tożsamości regionu? A może rok 2004, kiedy Polska przystąpiła do Unii Europejskiej? Marek Stelar, pisarz specjalizujący się w powieściach kryminalnych, podkreślał, że tożsamość kształtuje się poprzez osobiste doświadczenia i zauważył, że proces kształtowania się tożsamości miasta trwa. Martin Hanf, niemiecki historyk i autor podcastów, porównał sposób, w jaki ludzie w Polsce i Niemczech dyskutują i dyskutowali (lub nie) na tematy związane z II wojną światową, która była kluczowa dla rozwoju tożsamości regionalnej na Pomorzu.
Jeśli chcą Państwo dowiedzieć się więcej, mogą Państwo zobaczyć całą rozmowę na kanale YouTube Radia Szczecin.
W rozmowie w Gazeta.pl Karolina Ćwiek-Rogalska i Lidia Raś poruszają kwestie związane z wysiedleniami społeczności niemieckich i niemieckojęzycznych z Czechosłowacji po II wojnie światowej. Obejmują one tzw. „dzikie wysiedlenia”, które miały miejsce przed podpisaniem umowy poczdamskiej, a także późniejsze, bardziej zorganizowane fazy przymusowych wysiedleń. Nasza kierowniczka stara się wyjaśnić przyczyny tych wysiedleń, podkreślając coraz większą radykalizację opinii publicznej oraz ewolucję postaw społecznych i politycznych, zwłaszcza w kontekście przejęcia władzy przez komunistów w Czechosłowacji w 1948 r. Karolina omawia także kontekst historyczny stosunków czesko-niemieckich, sięgający XIX wieku, kiedy na ziemiach czeskich istniała znacząca obecność Niemców. Krótko wspomina o podobieństwach między przymusowymi wysiedleniami w Polsce i Czechosłowacji, które również są badane w naszym projekcie. Zwraca uwagę, że rządy Polski i Czechosłowacji wymieniały doświadczenia dotyczące organizacji wysiedleń.
Dla młodych badaczy promocja ich pracy i budowanie marki osobistej jest niezbędne do zaistnienia w środowisku naukowym. Nasza managerka, Angelika Zanki, zwróciła się niedawno do doktorantów pierwszego roku Szkoły Doktorskiej Anthropos (Polskiej Akademii Nauk), udzielając wskazówek, jak skutecznie promować ich działalność. Internet stał się podstawową platformą dla takich przedsięwzięć, oferując szeroką gamę możliwości tworzenia sieci kontaktów. Podkreślając znaczenie prezentacji wyników badań, nasza managerka podzieliła się także spostrzeżeniami na temat tego, czego nie należy robić, promując się zawodowo.
W tej dyskusji podkreślono, że grant Spectral Recycling jest bardzo dobrym przykładem udanej promocji w środowisku naukowym.
Serdeczne podziękowania dla uczestników spotkania za aktywność i przedstawienie świetnych pomysłów na promocję swoich działań.
Dzięki uprzejmemu zaproszeniu Katedry Historii Europy Wschodniej nasz badacz, Michal Korhel, przedstawił wyniki swoich badań. Na przykładzie dwóch cmentarzy – polskiego i słowackiego – pokazał podobieństwa i różnice w radzeniu sobie z niemiecką przeszłością. W dalszej części dyskusja przeniosła się z cmentarzy na inne „niemieckie duchy” nawiedzające Europę Środkowo-Wschodnią. W ten sposób Michal mógł zaprezentować całą gamę swoich odkryć z badań terenowych w Polsce i na Słowacji.
Podczas pobytu w Monachium Michal odwiedził także Muzeum Niemców Sudeckich i został oprowadzony przez przewodnika po jego stałej wystawie poświęconej historii kultury Niemców na ziemiach czeskich. Oprócz ogólnego zainteresowania prezentowanymi na wystawie obiektami i ich historiami, Michala szczególnie zaciekawiło przedstawienie przymusowego wysiedlenia Niemców sudeckich. Ponadto Michal jako jeden z pierwszych miał okazję wziąć udział w nowo wprowadzonym formacie poświęconym pamięci i ojczyźnie, podczas którego zwiedzający mieli możliwość podzielenia się swoimi historiami.
Nasz zespół spotyka się regularnie co dwa tygodnie, aby omówić badania terenowe, teksty naukowe i literaturę. Czasami wspólnie oglądamy film, żeby przeanalizować, jak reprezentacja wypędzeń i przesiedleń jest przedstawiana w kinie czeskim, słowackim czy polskim i jakie wnioski możemy z tego wyciągnąć dla naszej pracy kulturoznawców.
Tym razem spotkaliśmy się, aby porozmawiać o Adelheidzie, filmie z 1969 roku, zrealizowanym przez jednego z klasyków czeskiego kina, Františka Vláčila, na podstawie powieści Vladimíra Körnera z 1967 roku. W naszej dyskusji skupiliśmy się przede wszystkim na tym, jak została przedstawiona materialność i na ile wpisuje się ona w stereotypowe postrzeganie Kresów jako krainy rozkładu. Poruszaliśmy także takie kwestie, jak różnice między książką a adaptacją, Czesi jako bohaterowie i sposób przedstawiania obecności Niemców.
Film po raz kolejny okazał się inspirującą podstawą do dyskusji, która może przydać się w badaniach antropologicznych i poszerzyć horyzonty.
„Wandervogel” to dający do myślenia spektakl teatralny w reżyserii Jana Mocka, wystawiany obecnie w praskim teatrze Alfred ve dvoře. Pięciu aktorów, jedna scena i jedna niemal zapomniana historia Heinza Ruthy, czeskiego nacjonalistycznego przywódcy niemieckiego z północnych Czech, który popełnił samobójstwo po oskarżeniu o homoseksualizm. Ten wpis nie jest klasyczną recenzją teatralną. Zamiast tego Karolina zastanawia się, czego możemy się dowiedzieć ze spektaklu o złożoności nacjonalizmu, tożsamości i wpływie tłumionych pragnień, rzucając światło na mniej znany aspekt historii.
Link do wpisu na blogu Karoliny Ćwiek-Rogalskiej znajdą Państwo tutaj.
[ENG, Czech version below] The essay discusses the theater play “Wandervogel,” directed by Jan Mocek at the Alfred ve dvoře theater in Prague.
Ja šek fám, še můj jasyk je němesky; a ten, kto šest v těle a topry kapát na tělo má, ten šesky mlufit hanba. (…) Švab nebo Šech! tnes to jetno. Ale ja Šech je a (…) k Šechy mi anweisovat.
Josef Jungmann, Dvojí rozmlouvání o jazyce českém, 1806
A když takto (…) milenec se chová a k němu v gymnasiích a jiných místech těsně se staví (…) tu již tok onoho proudu, který Zeus nazval touhou, když Ganimeda miloval, přívalem k milenci stéká.
Platón, Faidros, přeložil G[ustav] Olivet, 1911
Zatímco se nesměle rozsvěcují světla, ještě chvíli sedíme s Karin na svých místech a povídáme si o tom, co jsme právě viděly. Sedadla nejsou pohodlná. Trochu odkazují na to, co se právě dělo na jevišti: „Wandervogel“ bylo za první republiky hnutí mládeže, které se soustředilo na psychofyzický rozvoj. Jak v hnutí, tak na scéně šlo o mladé kluky, kterým mělo cvičení a pohyb po rodném kraji napomoct stát se muži, tou solí země, na které stojí svět – možná skutečnost, že jsme právě strávily hodinu na nepohodlných dřevěných lavicích a bránily se bolesti páteře (to říkám za sebe) nám umožňuje lépe cítit ducha tohoto chlapeckého dobrodružství. Ale co jsme to právě viděly? Diskutujeme tichými hlasy a tu a tam se podíváme na jeviště dole. Roztroušené břízky a mokrá podlaha, kterou se nedávno převalila příšera vytvořená z těl mladých Wandervoglů, čtyřech herců, září v jemném červenofialovém světle. Lidé pomalu vycházejí napít se do foyer kavárny pražského divadla Alfred ve dvoře nebo postávají a povídají si.
Tak co jsme to právě viděly? „Wandervogel“ od Jana Mocka (autora konceptu, scénografie a režiséra) je představení o Heinzi Ruthovi, významném ideologovi sudetského němectví na motivy akademické knihy „Čertova zeď: Život a smrt Heinze Ruthy“ od britského historika Marka Cornwalla. Rutha, populární v meziválečném období, dneska už skoro zapomenutý, v roce 1937 spáchal sebevraždu. Mocek se dotýká jeho životopisu, kterým ale vypráví víc než jen jednotlivý příběh reichenberského politického funkcionáře. Na jevišti učinkují čtyři herci – hrají Tomáš Janypka, Matěj Šumbera, Arsenij Mikhaylov a Václav Němec – v rolích členů Wandervoglu. Wandervogel bylo sdružení mládeže a průkopníků německého skautingu, propagující rozvoj vlastenectví prostřednictvím toulek lesem a pohořím. Hnutí se odvolávalo na romantický odpor proti tomu, co s sebou přinesla modernita, mezi jiným ničení přírody a buržoazní morálce. Kromě toho máme ještě jednu postavu hranou Philippem Schenkerem. Je napůl učitelem tělocviku a napůl lektorem, který nám příběh vypráví a objasňuje, co vše vidíme, a zároveň samotným Ruthou. Svůj díl ke hraní máme i my jako publikum: nejen proto, že nám Schenker dává kolovat fotky, na kterých máme vidět Ruthu (vidíme-li, je jiná otázka) а krajinu, ve které Rutha vyrůstal. V té době Ruthu neustále sledovala československá policie a několikrát se zmiňuje, že je rovněž někde mezi námi, někde sedí. Tím pádem publikum také účinkuje, i když nám ty zmínky připadají směšné. Čím víc se ale k tomu vracím, tím víc si říkám: „čemu jsme se to smáli?”.
I když se akademický předobraz hry jmenuje „Čertova zeď”, čerta na jevišti doslova nevidíme. Název knihy vychází z toho, že Rutha, narozený nedaleko Osečné, vyrůstal v blízkosti čedičové stěny, titulní „čertovy zdi“. Kolují o ní různé legendy. Prý šlo o výsledek prohrané sázky, podle níž měl čert postavit zeď táhnoucí se od Ještědu až po Bezděz. Prý, že měla oddělit pohádané sousedy, Čechy a Němce. A to na žádost jednoho z nich, který se rozhodl, že spolu nikdy nevyjdou. Tak už raději ta kamenná zeď. U všech příběhů je patrné, že někdo někoho oklamal, někdo někoho podvedl – čert sedláka nebo sedlák čerta. Čertova zeď je plodem lži, falešného představení světa, který je ve skutečnosti mnohem komplikovanější.
Ale v Mockově představení čert není. Není ani opravdový les, kterým Wandervoglové táhnou. Čtyři kluci bloudí lesem, který není. Ubohé stromečky se dají postavit a přesunout v rámci cvičení, jsou jako větve nebo ozdoby, můžete se snažit za ně schovat, můžete se vydávat za někoho, kým nejste, za někoho, za koho se stydíte, za někoho, kým toužíte být. Protože Rutha v Mockově podání má jeden základní problém. Československá policie ho sleduje na každém kroku (a my, postavení do jejich role, sledujeme jeho monology, ve kterých „své“ kluky učí život, který je jinde). Jeho národnostní skupina žije ve státě, s kterým se neztotožňuje. Ruthu ale pronásledují především válečné vzpomínky. Právě za války si uvědomil – jak nám nejednou přečte ten učitel tělesné výchovy, lektor a trochu i Rutha samotný – že v zákopech první světové toužil položit hlavu na rameno přítele ne z čiré touhy po lidském doteku. Ruthu fascinovala blízkost s muži. A zároveň se ji bál. Při pozorném sledování není Ruthův problém v tom, že se chlapci nesoustředí na cvičení. Rutha se tváří, že je pro něj důležité sudetoněmectví žáků, ale v podstatě jde o to, že mu vedení mládežnické skupiny dovoluje chlapce zneužívat.
Rutha spáchal sebevraždu 4. listopadu 1937 ve vězení, necelý rok před Mnichovem, obviněn z „kazení mládeže“ a homosexuality. I když se za první republiky vedly diskuze o odtrestnění, homosexualita se podle zákona zděděného po Rakousku-Uhersku, trestala. Ruthův biogram na Wikipedii doprovází fotka z „Reichenberger Tagesbote“. Rutha má malý knírek a zuřivý výraz v očích, sevřené rty a dívá se někam do strany. Fotka z vězení? Uříznutý fragment něčeho většího? Skoro vidím spěchající žurnalisty, jak mezi sebou křičí něco jako: „Rychle, rychle, hned potřebujeme fotku, Rutha se ve vězení zabil”. Postava hraná Schenkerem se čím dál tím víc ztotožňuje s Ruthou. Švýcarský herec komentuje dění v odzbrojující německé češtině. Trochu Ruthu brání, trochu ho lituje, trochu se ho bojí. Oblečený do tepláků, po celou dobu představení se nesvlékne – na rozdíl od ostatních čtyř, kteří stráví skoro celé představení nazí, a to i při čtení Platónova Faidra. Nevím moc, jak vypadají české překlady řecké klasiky. V polštině, kterou Władysław Witwicki poskytl Platónovi na začátku 20. století, se veškerá erotika skrývá pod zakulacenými výrazy o „celku“ a „plnosti“, které dnešnímu čtenáři nic nevysvětlují. V představení je jasné, že Ruthovi, který si s nahými chalpci čte Faidra, jde jen o jednu interpretaci.
Ptám se holek: „Nezdá se vám, že Schenkerova postava svou češtinou připomíná Čecha z Jungmannova Dvojího rozmlouvání o jazyce českém”? Smějí se. Pochopitelně jen polská bohemistka mohla přijít na nápad číst nějakou zaprášenou knihu. To je taky dialog, i když méně známý než ten Platónův. Jungmann svou kritiku jazykových zvyků počátku století, uveřejněnou v „Hlasateli českém”, oblékl do formy rozhovoru mezi Čechem z minulosti, který mluví česky perfektně, poněmčeným Čechem ze záčatku 19. století, a s Němcem, který paradoxně umí krásně česky. Jeho čeština je však němčinou, je to jen hra. Po celou dobu představení pro mě Rutha zní stejně jako ten německý Čech. Jestli takhle zněla česko-německá minulost v ulicích měst a obcí, kde se nejprve Češi učili česky a po roce 1918 i Němci?
Později, když sedíme jako ostatní v kavárně, přemýšlíme, bylo-li na představení něco nehorazného či pobouřujícího – Ruthovo obžalování z homosexuality asi ne. Soustředí se Mocek především na sexualitu svých postav? Ztrácí se v tom Rutha-ideolog, Rutha-Henleinova pravá ruka, Rutha-sudetoněmecký fanatik? „Víš co”, říká tehdy Karin, „asi nás má pobouřit tahle věta, že Hitler byl velký státník”. „A že ty kluky zneužil”, dodává Sally, která vyučuje na liberecké univerzitě a na představení se přijela podívat právě z Liberce. Liberecké zastoupení je tedy početné a na zmínky o svém městě reaguje poměrně živě. Svém a ne-svém, protože jde o Liberec-Reichenberg, s tou dvojí identitou, kterou je těžké zakrýt, ačkoli československá policie sedí diskrétně někde vzadu. Nebo tam možná sedíme my, dnes těžko říct.
„Hitler byl velký státník“. To se říká ve scéně, ve které se v divadle objeví druhé divadlo: Rutha učí kluky, jak mají veřejně promlouvat. Starší herec vypráví těm mladším. Jako postavy mají přenést řeč o sudetoněmecké otázce. „Musíte to říct s citem”, říká svým studentům Rutha, s citem, aby to prošlo, zapadlo lidem do duší. Herci se snaží, používají své herecké schopnosti, ale nějak jim to tolik nevychází. „S citem a po svém”, doporučují si vzájemně, přesvědčují ostatní – mimo to taky nás, na hledišti a s důmyslnou československou policií vzadu, nebo to jsme dokonce i my sami – že to Hitler nakonec myslel dobře. Z tohoto rozměkčování fašismu mi běhá mráz po zádech. Na jevišti visí nakřivo plátno s gotickým nápisem „Burschen heraus”. To jsou slova studentské písně, nejde však především o píseň, spíš o ten švabach, aby bylo zřejmé, na co se díváme. Fašismus je v tom ale jakýsi nevydařený. Tomu se ještě můžeme smát. Mám dojem, že čím dál, tím víc se díváme na děj, který se stal náhodně: prostě, v té době a na tom místě se to stalo, protože se stát mohlo. Stejně dobře ale se to mohlo stát někde jinde. Velký státník mohl být stejně dobře někdo jiný. A stále může. Rachitické stromy plátno nezakrývají.
Karolina Ćwiek-Rogalska
Jan Mocek, „Wandervogel“
Divadlo Alfred ve dvoře, Praha
Koncept, scénografie a režie Jan Mocek
hrají Tomáš Janypka, Philipp Schenker, Matěj Šumbera, Arseniy Mikhaylov, Václav Němec
hudba Matouš Hekela
zvuk, světlo Ondřej Růžička
dramaturgická spolupráce Sodja Lotker
pohybová spolupráce Jaro Viňarský
poděkování Mark Cornwall, Jan Hofman, Lucia Škandíková
Premiéra 28. listopadu 2024
Představení jsem viděla 29. listopadu 2024