Angelika Zanki

[ENG, Czech version below] Is there anything more different than Arizona and the Sudetenland? In this post, Karina Hoření shows the uncanny similarities between these two regions. She takes as a starting premise the term borderlands, which is used to refer to both places, and shows that their similarities are not only linguistic. She uses the concept of settler colonialism and shows that both places functioned within its logic (displacement of inhabitants, the idea of the „Wild West”, utopia, control, renaming, and forgetting). 

---

Když jsem jela do Arizony, myslela jsem si, že budu odtržená od pohraničí a všech duchů, kteří (mne) straší v severních Čechách. Nemůže být přeci nic tak odlišného od žulových Jizerských hor a starých hřbitovů než sonorská poušt s kaktusy a chřestýši. 

Po pár měsících v Tucsonu, městě na jihozápadě Spojených států, sto kilometrů od mexické hranice, jsem často zažívala déja vu. I když kulisy byly odlišné, města duchů, osadnické hřbitovy a staré nápisy mi něčím střední Evropu připomínaly. Při snaze pochopit, v čem ta podobnost může vězet, jsem začala jinak promýšlet jedinečnost odsunu a jeho důsledků ve střední Evropě. 

První podobnost je povrchní- v Arizoně se ve veřejném prostoru pořád objevují slova  borders a frontiers (hranice) nebo Borderlands (pohraničí), stejné pojmy jako používáme pro severní Čechy. Tuscon leží u hranice s Mexikem, jehož součástí byl do poloviny 19. století. Severní část Arizony nejdříve Spojené státy získaly po Mexicko- Americké válce a jižní o pár let později koupí. V oblasti žije a staré i nové hranice překračuje velká hispánská komunita a její tradice a estetika ovlivňují charakter regionu. Hranice, které byly i jsou nestálé a průchozí jsou proto symbolicky utvrzovány. Nad pouští se vznáší vzducholoď, které hledá letadla pašující drogy z Mexika  a zároveň také zpřítomňuje politickou a vojenskou sílu USA. Pohraničí/Borderlands ale neznamená jen, že nějaké místo je na hranici dvou států, je to i soubor představ, které si s hranicemi pojíme. Pod pojmem pohraničí si obvykle nepředstavíme všechny regiony u hranic, ale  především bývalé Sudety. Stejně tak pod pojmem Borderlands si lidé v Americe vybaví jižní hranici s Mexikem, a ne severní s Kanadou.  

V obou místech je nejsilnější představa o pohraničí jako místě, kde neplatí pravidla. “divoký západ” je termín, který se nejprve používal pro jihozápadní hranici USA, protože státní moc se tady prosadila až na začátku 20. století. Pojem “divoký západ” byl po druhé světové válce přejatý  i pro československé pohraničí a polská ”znovuzískaná” území, aby se zdůraznila zdánlivá bezprávnost i představa, že jsou to místa neomezených možností, kde každý jedná na vlastní pěst, kde vládne spíš násilí než právo, kde ale schopní také mohou zbohatnout. 

Divokost pohraničí přetrvává, aspoň v popkulturní představě, dodnes. Na jihozápadě USA – v Novém Mexiku a Arizoně – se odehrává seriál Perníkový táta (Breaking Bad, AMC 2008-2013), ve kterém sledujeme středoskolského učitele chemie, který se dá na dráhu výroby metamfetaminu a tak se zaplete do drogového podsvětí. Atmosféra seriálu s varnami ve starých průmyslových objektech není daleko od toho, jak česká média ukazují nelegální výrobu pervitinu v západních Čechách. Arizona i severozápadní Čechy byly a jsou vnímány jako místa, kam nedosáhne centrální moc a jsou stále “divoká”.

Ve svém výzkumu ale zdůrazňuji i druhou stranu představy o “pohraničí” jako místě, které je třeba zkrotit a zavést řád. Místě, které je prázdné a čeká na to, že bude naplněno- novými lidmi i novými myšlenkami. Právě zde se mají uskutečnit radikální představy o nové společnosti. České pohraničí se po válce mělo stát “laboratoří socialismu”. Nová populace bez zátěže sociálních a náboženských pout minulosti měla uskutečnost utopii beztřídní, radikálně demokratické a socialistické společnosti. Arizona se stala jedním ze států USA až v roce 1912, jako poslední před Havají. Předtím byla pouze teritoriem bez vlastní vlády, právě kvůli pověsti “divokého západu” jako místa, které musí být řízeno z centra. Měla být místem, které je ideální pro americký sen o získané zemi, která rozkvete tvrdou prací evropských osadníků. Není náhoda, že samotný termín osadník/settler jako někdo, kdo přichází do nového neznámého místa, se používá v obou kontextech. Sonorská poušť je dodnes místo komun a utopických projektů – nejen protože je tu levná půda, ale protože v prázdné krajině, zdánlivě nezatížené žádnou kulturou, je možné začít něco nového. Příkladem je třeba Arcosanti- komunita, která v sedmdesátých letech 20. století postavila  severně od Phoenixu město, které je vybudované pro mezilidské vztahy a nikoliv pro auta (pro západ USA radikální představa). Stejně tak začít ekologické hospodářství nebo jogový retreat je v Česku spojené s koupí rozpadlého statku v Sudetech.

V obou místech, Arizoně i severních Čechách, ale důraz na novost a panenskost země, kam přicházeli osadníci, znamenal také zapomínání na lidi a kultury, kteří v těchto místech, zdánlivě opuštěných, žili dříve. V poušti jihozápadu USA se dalo lépe předstírat, že tato země byla pustá, původní obyvatelé – národy Tohono Oodham, Apačové, Yaquiové a další – měli odlišný životní styl od evropských osadníků. Oproti tomu v Československu přišli osadníci do míst, která byla podobná tomu, co znali z domova a přišli právě proto, aby získali a používali věci které zbyly po odsunutých československých Němcích. Nakonec i v Arizoně museli osadníci převzít zemědělské nebo stavební tradice původních obyvatel, aby přežili v pro ně novém pouštním prostředí. V obou kontextech byla ale vytvářena představa, že země, do které osadníci přišli, byla prázdná. Příkladem je české vyprávění o osidlování, plné obrazů opuštěných statků, kde zoufale bučí krávy. Zdůrazňuje se tak představa, že země přímo prosily, aby se o ně někdo postaral a zapomíná se tak na to, jak často čeští osadníci žili  po příchodu s německými starousedlíky spolu i proč ti druzí museli odejít. Stejná je také snaha o zapomenutí těch, kteří krajinu obývali předtím zřejmá například v důrazu na přejmenovávání míst. 

Proto je ale v obou pohraničích podobné i to, jak se skrze materialitu původní kultura neustále připomíná a připomíná tím také násilí, které stojí za “zmizením” původních obyvatel. Německé nápisy “straší” české pohraničí, protože připomínají, jak nový a možná křehký je nátěr češství ve vesnicích, které se jemnují Višňová nebo Řasnice, ale dávno (nebo nedávno?) se jmenovaly Weigsdorf a Rückersdorf.

V zaniklém hornickém městě Millville v Arizoně byly skalní kresby kultury Hohokam přímo v ulicích. Nevíme, co si o nich osadníci mysleli, ale nemohli je určitě přehlédnout.

Oba regiony ale zároveň procházejí procesem nového připomínání zapomenutého dědictví, které je součástí širšího trendu vyrovnání se s minulostí, ať už jde o  kolonialismus devatenáctého století nebo etnické čistky v polovině století dvacátého. Nápisy v jazycích domorodých obyvatel, které jsou všude na Arizonské Univerzitě tak jsou svojí myšlenkou propojená třeba s nápisem “Zum Tiergarten”, který byl znovu instalován při vstupu do liberecké zoo. I kyž jsou v obou místech diametrální rozdíly mezi tím kde dnes žijí “původní” obyvatelé, jakou organizační, politickou nebo ekonomickou sílu mají, a zda a jak požadují i majetkové reparace, v obou případech je použití původního jazyka hlavně symbolické. V Arizoně je nepravděpodobné, že by někdo neuměl anglicky a potřeboval nápis v jazyce Ak-čin k orientaci. V Liberci brána s nápisem “Zum Tiergarten” už vůbec do zoo nevede.

Co pro mne na fyzické úrovni spojuje obě pohraničí nejvice, jsou materiální důsledky velkých koloniálních projektů, které je formovaly v 19. a 20.století – především v momentech a místech, kde tyt projekty selhahy. Arizona je plná “ghost towns”, tedy měst duchů. Obvykle jsou to hornická městečka, která vyrostla rychle ze zlaté, stříbrné nebo měděné horečky a stejně rychle zanikla, když se vyčerpaly nerostné zásoby nebo došla voda. Američtí osadníci i přes tvrdou práci ne všude dokázali vytvořit kvetoucí krajinu nebo najít bohatství, někde zůstala poušť v ní zbytky nejen po apačských osadách ale i po bělošských farmách a dolech. Stejně tak zaniklé vesnice, kterých je plné české pohraničí ukazují, že se nenaplnil všude sen o Češích, kteří rozvinou tuto krajinu v socialistický ideál, a vylidněné vesnice nebo jen domy byly zdemolovány.

Možná, že moje vidění, které nachází podobnosti s českým pohraničím i nějakých osm tisíc kilometrů daleko je jen výsledkem posedlosti. I když odjedu daleko, nedokážu na kraj žulových skal přestat myslet a podobnosti bych našla třeba i na Měsíci. Možná ale, když člověk odjede daleko, lépe vidí strukturální porobnosti a odpoutá se od lokálního kontextu. Odsun českých Němců a jeho důsledky obvykle vysvětlujeme v kontextu česko(-)německého konfliktu a jeho vyvrcholení za druhé světové války. Zapomínání na německé dědictví pak spojujeme především s komunistickými politikami paměti. Nabízí se ale vysvětlit odsun jako jeden z projevů osadnického kolonialismu/settler colonialism. Osadnický kolonialismus je přesvědčení jedné skupiny lidí, že má právo na zemi někoho jiného, že je možné ji vybojovat nebo koupit. Osadníci věří, že jsou předurčeni určité místo zvelebit a proto také jiné obyvatele vyhnat. Jako určující princip moderní evropské kultury byl definován při reconquistě, sjednocení Španělska v 15. století, se kterým ale bylo spojené vyhnání a masakry muslimů a Židů. Španělé pak tyto politiky použili při dobývání Jižní Ameriky, stejně jako evropští kolonisté v Severní Americe, Austrálii nebo Palestině, ale i nacisté při Holocaustu i vyhlazovací válce na východní frontě. Odsun českých Němců byl sice důsledkem druhé světové války, ale představa, že křivdy a násilí je možné vyřešit tím, že druhou skupinu “odsuneme” je v evropské kultuře pevně zakořeněná. Osadnický kolonialismus je kombinace politické síly, která umožňuje vyhnat původní obyvatele a symbolických nástrojů jako přejmenování a zapomínání předchozí kultury. 

Pokus o přisvojení nebo přepsání krajiny ale nikdy není dokonalý. A tím vznikají v pohraničích znepokojivě podobné krajiny duchů.

Karina Hoření 

---

Chcete citovat tento text?

Hoření, K. (2025, duben 8). Krajiny duchů. Osadnický kolonialismus jako klíč ke spojení Arizony a Sudet. Spectral Recycling Research Blog. https://spectralrecycling.ispan.edu.pl/pl/krajiny-duchu-osadnicky-kolonialismus-jako-klic-ke-spojeni-arizony-a-sudet-3/

[ENG, Slovak version below] Can a state policy toward children and children’s experiences be analyzed using hauntology? In his blog post, Michal Korhel attempts to do so by examining the example of Czech-German children in post-WWII Czechoslovakia. As their national identity was ambiguous, these children challenged the Czechoslovak authorities’ efforts to create a nationally homogenous state of Czechs and Slovaks. From a hauntological perspective, Czech-German children can be seen as being possessed by German ghosts. Before they could become members of Czech society, the state authorities had to rid them of those ghosts.

---

Po druhej svetovej vojne, ktorá stála život viac ako 60 miliónov ľudí, sa deti stali symbolom budúcnosti. Avšak nie všetky deti boli v tomto zložitom období vnímané rovnako. V tomto príspevku sa pozrieme na skupinu detí, ktoré dostali československé úrady v povojnovom období do zložitej situácie – deti narodené z česko-nemeckých vzťahov. Vyrastajúc v dvojjazyčnom prostredí bola ich národnostná identita nejednoznačná a mohla sa meniť v závislosti od vonkajších faktorov. Boli zároveň Čechmi aj Nemcami. Ešte v časoch mnohonárodnostnej habsburskej monarchie nebola národnostná nejednoznačnosť, ambivalencia vnímaná ako niečo problematické. Romantické vzťahy medzi českým a nemeckým obyvateľstvom na území Českých zemí ako aj deti narodené z takýchto vzťahov neboli ničím nezvyčajným. Vznikom prvej Československej republiky, vzájomnou konkurenciou oboch národnostných skupín a predovšetkým v dôsledku druhej svetovej vojny a s ňou spojenými zločinmi sa situácia zmenila. Oproti prvej republike s jej na svoju dobu liberálnou menšinovou politikou malo byť povojnové Československo národnostne homogénnym štátom Čechov a Slovákov. Všetko nemecké bolo vnímané ako nepriateľské a malo byť zo staronového štátu a novej spoločnosti odstránené. Priamo to pocítili aj česko-nemecké deti a ich rodiny. Ešte koncom roku 1946 ich situáciu opísal úradník ministerstva vnútra nasledovne: “Jejich největší část […] žije dnes ve strašných podmínkách hospodářských. Se strany těch, kteří drží jejich [konfiskované] věci, jsou vydána stálým ústrkům a šikanám. České ženy a české děti zoufale žádají o zařazení do odsunu, aby se vyhnuly očistci, který […] prožívají.” [1] 

Očistec je podľa katolíckej cirkvi miesto medzi nebom a zemou. Duše zosnulých, ktoré sa tam dostanú musia najprv prejsť očistou, aby mohli následne vstúpiť do neba. Týmto prirovnaním spomínaný úradník trefne označil situáciu česko-nemeckých detí, ktoré nemali ísť do pekla – byť nútene vysídlené z krajiny ako skoro tri milióny nemecky hovoriacich obyvateľov Československa. Ale zároveň nemali ísť ani priamo do neba – stať sa súčasťou povojnovej českej spoločnosti. Stáli niekde na rozmedzí. V nasledujúcich riadkoch sa pozrieme na to, ako sa česko-nemecké deti do uvedeného “očistca” dostali a ako vyzerala ich očista pred tým, ako sa mohli stať plnohodnotnými Čechmi a Češkami a v neposlednom rade aj čo to znamenalo pre samotné deti. Kvôli ich postaveniu niekde na rozmedzí sa na ich situáciu skúsime pozrieť s perspektívy hauntológie. Táto alternatívna ontológia Jacquesa Derridy je teóriou duchov – vecí, ktoré súčasne existujú aj neexistujú. V tomto smere však duchmi nie sú samotné deti. Ako sa pokúsim ukázať nižšie, za duchov je možné považovať nemecký pôvod detí narodených zo vzťahov Čechov s Nemkami alebo naopak Nemcov s Češkami v Československu alebo ešte konkrétnejšie ich nemeckú výchovu. Používajúc hauntologický slovník, česko-nemecké deti boli nemeckým duchom posadnuté – ten ovláda ich správanie, reč, ale aj svedomie. To predstavovalo v povojnovom období problém, ktorý bolo potrebné čo najskôr vyriešiť. Ich spomínaná očista (prostredníctvom úradov, rodičov alebo detí samotných) môže byť v tomto kontexte chápaná aj ako exorcizmus – proces, v rámci ktorého je zlý duch od svojho nositeľa vyhnaný. 

V dôsledku rôznych definícií národnosti v rôznych obdobiach existencie československého štátu nie je možné presne určiť veľkosť tejto skupiny detí. V období tesne po konci druhej svetovej vojny, ktorým sa tento príspevok zaoberá, ich na základe dobových odhadov mohlo byť od 64.000 do 150.000.

Protinemecká politika československých úradov a rovnako aj nepriateľská nálada v českej spoločnosti viedli v prvých povojnových mesiacoch k otvorenému násiliu a postupne aj k už spomínanému nútenému vysídleniu takmer troch miliónov nemecky hovoriacich obyvateľov Československa. V tomto kontexte sa v Prahe začalo diskutovať o tom, čo s deťmi narodenými z česko-nemeckých vzťahov. Dominantným argumentom bola potreba detí pre budúcnosť „malého“ českého národa, ktorý bol porovnávaný s početne väčším nepriateľským nemeckým národom. V Prahe dominoval medzi ministerstvami záujem, „aby československému národu bylo zachráněno pokud možno nejvíce osob, v nichž koluje česká nebo slovenská krev” [2]. Problematický bol však nemecký „element“, ktorý mali niektoré z týchto detí v sebe. V hauntologickom kontexte je to práve ten zlý nemecký duch, ktorým boli česko-nemecké deti posadnuté. V niektorých vládnych inštitúciách, ale aj v rámci českej spoločnosti panovali obavy, že tento nemecký duch by mohol v budúcnosti dieťa celkom ovládnuť, čo by mohlo viesť k jeho kolaborácii s nemeckým nepriateľom za hranicou, ako to vyjadril prezident Štátneho štatistického úradu: “Několik tisíc německých dětí od nás odsunutých neznamená pro mnohamilionový národ německý mnoho, pro několikaminilionový národ český je to velký zárodek příštích kolaborantů a páté kolony” [3]. Preto, ak nebolo možné zbaviť sa posadnutosti odstránením jej nositeľa prostredníctvom jeho núteného vysídlenia, bolo potrebné zbaviť sa ducha, ktorý toho nositeľa ovládal.

Na to, aby bolo možné sa tohto ducha zbaviť, bolo najprv potrebné ho lokalizovať. Podľa oficiálnych nariadení ministerstva vnútra podliehali nútenému vysídleniu až na výnimky [4] všetky osoby nemeckej národnosti, ako aj iní, ktorí s nimi počas vojny kolaborovali. Kategórie, podľa ktorých bolo možné určiť nemeckú národnosť, boli v úradnej rovine jednotne definované až v auguste 1945 v súvislosti s Ústavným dekrétom prezidenta č. 33. Dekrét samotný slúžil ako príprava na nútené vysídlenie nemecky hovoriaceho obyvateľstva, ktorému bolo na základe tohto právneho nariadenia odňaté československé štátne občianstvo. V rovnakom čase dostali miestne úrady od ministerstva vnútra smernice ako určiť, kto je a kto nie je nemeckej národnosti. Rozhodovať sa mali na príklad podľa toho k akej národnosti sa konkrétne osoby hlásili v predchádzajúcich sčítaniach ľudu, akého národnostného pôvodu boli ich rodičia, aké potravinové lístky dostávali počas vojny, do akých škôl chodili alebo akou rečou hovorili doma. Podľa oficiálnych smerníc mali zodpovední úradníci rozhodnúť na základe viacerých týchto kategórií a dosiahnuť tak čo “najobjektívnejší” výsledok.

V prípade detí šlo predovšetkým o ich výchovu. Nemecká výchova podľa dobovej tlače „otupovala dětskou mysl, vedla k bezohlednosti, panovačnosti, dobrodružnosti a přímo k zločinnosti, jež musela dříve či později následovat.“ [5] Tento popis je možné odčítať aj z dobovej karikatúry hrajúcich sa nemeckých detí zobrazenej vyššie. Tie sa síce zabávajú podobne ako všetky ostatné deti, no namiesto bežných hračiek sa hrajú s ľudskými pozostatkami, ktoré symbolizujú nielen spomínanú bezohľadnosť, ale predovšetkým zločinnosť. Nemecká výchova, či už školská alebo rodinná tak mala produkovať „malých Hitlerov“ a „otravovala“ aj česko-nemecké deti. [6] Zlým duchom, ktorý údajne ovládal myslenie a správanie česko-nemeckých detí tak, aby boli nepriateľské voči českému obyvateľstvu, bola práve ich nemecká výchova, ktorou boli „otrávené“ či už v nemeckých školách, mládežníckych organizáciách ako napr. „Hitlerjugend” alebo prípadne aj doma od svojho nemeckého rodiča – predovšetkým ak ním bol otec, ktorý podľa dobového presvedčenia určoval výchovu v rodine. Je však zaujímavé, že zodpovedné štátne inštitúcie v Prahe nedefinovali, čo presne bolo myslené nemeckou výchovou. To dávalo veľa priestoru svojvoľným rozhodnutiam na miestnej úrovni.

V Prahe, ale aj mimo nej vznikali rôzne nápady a plány, ako zbaviť česko-nemecké deti ich nemeckej posadnutosti – ako vykonať exorcizmus a zbaviť sa zlého nemeckého ducha. Jednou z vážne diskutovaných možností bolo odňatie detí buď obom, alebo aspoň nemeckému rodičovi. V priebehu núteného vysídlenia, malo byť rodičom úradmi navrhované, aby sa nechali rozviesť, aby deti a český rodič mohli ostať v Československu. Podobným smerom sa uberal aj návrh riaditeľa školy v severných Čechách, ktorý navrhoval zvrátiť „germanizáciu“ týchto detí tým, že by ich odňali rodičom a poslali k príbuzným do českého vnútrozemia, kde by boli prevychované vo výlučne českom prostredí [7]. Na vládnej úrovni sa dokonca diskutovalo o možnosti zriadenia špeciálnych prevychovávacích táborov. 

Aj keď existujú správy o rozvodoch česko-nemeckých manželstiev v povojnovom období, nešlo o oficiálnu politiku československého štátu pri „záchrane“ česko-nemeckých detí. Avšak odnímanie detí rodičom v česko-nemeckých rodinách bolo odporúčané priamo ministerstvom spravodlivosti, aj keď sa to týkalo skôr jednotlivých prípadov. Poručnícke súdy mali o takomto postupe rozhodnúť, ak by zistili, že „rodiče vychovávali své dítě v duchu protinárodním nebo když opuštěná matka nebude míti možnosti […] a někdy ani plné dobré vůle říditi výchovu dítěte k lásce k vlasti” [8]. Pracovníci ministerstva spravodlivosti boli v tomto smere presvedčení, že „[m]nohdy totiž dostačí, odejme-li se dítě z nevhodného prostředí vlastní rodiny, […] aby bylo dosaženo úspěchu ve výchově dítěte, zejména pokud jde o jeho národní smýšlení a cítění” [9]. Ministerstvo zároveň upozorňovalo zodpovedné úrady na to, aby výchovu česko-nemeckých detí sledovali a podozrenia hlásili súdom.

Takýto individuálny exorcizmus vo forme prevýchovy detí po ich odňatí z rodinného prostredia mal nasledovať až v prípade, že plošný exorcizmus zlyhal. Ten sa mal zakladať predovšetkým na výuke českého jazyka, čo by malo podľa dobového presvedčenia smerovať k emancipácii detí od ich nemeckého myslenia. Úlohu exorcistov tak prevzali učitelia na školách, ktorí mali pestovať v deťoch „smysl pro společenství v rodině, národu, Slovanstvu a lidstvu“ [10]. To platilo aj po tom, čo sa v Československu po februári 1948 dostala k moci Komunistická strana Československa (KSČ). Podobne ako z ich českých a slovenských rovesníkov aj z česko-nemeckých detí sa mali stať „noví socialistickí ľudia“. Strach z posadnutosti týchto detí nemeckými duchmi sa však nevytratil ani po rokoch. Keď v 50. rokoch 20. storočia na školách v Československu pomaly vznikali krúžky nemeckého jazyka, bolo ich navštevovanie deťmi z česko-nemeckých rodín pre KSČ nežiadúce. Tieto deti mali vyrastať ako Česi a Češky a vyhýbať sa opätovnému kontaktu so zlými nemeckými duchmi. Znalosť nemeckého jazyka tak bola vnímaná ako krok späť v rámci procesu exorcizmu.

V tomto smere sa o to isté snažili aj mnohé česko-nemecké deti, ktoré si v povojnovom období uvedomovali, že sú iné. Zároveň si uvedomovali, čo ich inakosť zapríčiňuje, ako to bolo v prípade narátorky, ktorá sa narodila v roku 1943 v okolí severočeského Liberca. Pri spomienkach na svoje detstvo v 40. a 50. rokoch 20. storočia vysvetľovala: „[…] chtěla jsem být všechno [chodit do pionýra a pod.], protože jsem chtěla být jak ostatní děti. […] Doma se mluvilo jinak a mluvilo se jinak v tý škole. Takže my jsme vlastně jako děti nevěděli vlastně ani kam patříme. […] [N]akonec, sice jsme to nedali najevo, ale neměli jsme moc radosti, že máme tátu Němce a že se jako od těch dětí lišíme“ [11]. Na základe svojej inakosti – v hauntologickom kontexte posadnutosti – ktorú bolo možné rozpoznať podľa mien alebo ich nemeckého prízvuku, boli česko-nemecké deti v povojnovej českej spoločnosti v rámci ich “očistca” vystavované fyzickému násiliu, šikane, stigmatizácii a diskriminácii. Aby týmto skúsenostiam predišli, prípadne aby ich ukončili, vykonávali deti z česko-nemeckých rodín a ich rodičia akýsi autoexorcizmus. V praxi to znamenalo, že deti a ich rodičia prestali hovoriť po nemecky, zbavili sa fotiek alebo nemeckých kníh, podľa ktorých by sa o ich posadnutiu mohlo dozvedieť okolie. V niektorých prípadoch sa v snahe o získanie anonymity presťahovali do iného regiónu. Zároveň sa snažili, čo najskôr sa naučiť hovoriť bezchybne česky, ako to bolo v prípade narátorky narodenej v juhozápadných Čechách v roku 1940: “[Š]la jsem do školy, a tak už jsem se snažila [naučit česky] i z toho důvodu, abych mezi ti děti zapadla. Aby mně rozuměli, ale hlavně abych mezi ti děti zapadla. […] Za nějaký ten čas se to srovnalo, už se ke mně ti žáci chovali [dobře]. […] Česky už jsem uměla dobře, a tak jsem už necítila žádnej rozdíl, že by mně šikanovali nebo se ke mně chovali nějak špatně“ [12]. V prípade narátorky je možné pozorovať, že aj keď ide o jej vlastné rozhodnutia, jej autoexorcizmus, robila ich v smere, aký chceli dosiahnuť československé úrady, aby bola zbavená nemeckého ducha a asimilovaná s českým obyvateľstvom.

Ako som sa snažil v predchádzajúcich riadkoch ukázať, osudy česko-nemeckých detí, ktoré sa v povojnovom Československu v dôsledku snahy úradov o vytvorenie národnostne homogénneho štátu Čechov a Slovákov ocitli v akomsi “očistci,” je možné analyzovať v kontexte hauntológie. To, ako ich vnímali československé úrady a ako s nimi zaobchádzali, je možné skúmať ako posadnutosť nemeckými duchmi, ktorými bola v ich prípade nemecká výchova. Aby mohli tieto deti opustiť “očistec” a stať sa súčasťou českej spoločnosti, musela byť nemecká výchova potlačená alebo odstránená rôznymi spôsobmi exorcizmu, či už v rámci školy, rodiny, alebo zásahmi iných zodpovedných inštitúcií. V mnohých prípadoch je možné hovoriť o dôsledkoch exorcizmu česko-nemeckých detí ako o “úspechu”, keďže sa stali nielen členmi českej povojnovej spoločnosti, ale napriek vlastným negatívnym skúsenostiam povojnového obdobia sa dnes aj identifikujú ako Česi a Češky. 

Michal Korhel

---

[1] Informace pro pana ministra k dopisu poslance ÚNS Dr. Steinera ze dne 18.11.1946, 4.12.1946, in: Národní archiv (NA), Praha, Ministerstvo Vnitra – Nosek, kartón (k.) 16.

[2] Dotazník CTB – pátrání po dětech – otázka národnosti, 16.3.1946, in: NA, Praha, Ministerstvo práce a sociální péče – repatriace, k. 846.

[3] Napravení germanisace. Návrh Josefa Břečky, 15.4.1946, in: NA, Praha, Úřad předsednictva vlády – běžná spisovna (ÚPV-B), k. 1032, signatura (sign.) 1364/2.

[4] Nútenému vysídleniu nepodliehali napr. členovia zmiešaných česko-nemeckých rodín alebo nemeckí antifašisti.

[5] Otázka dětí ze smíšených manželství, Náš hraničář, 30. 1. 1948, č. 2, s. 5.

[6] Otázka dětí ze smíšených manželství, Náš hraničář, 30. 1. 1948, č. 2, s. 5 a O záchranu 64.000 dětí ze smíšených manželství, ze kterých nebude dělána štvaná zvěř, in: Severočeská mladá fronta, 24.11.1947.

[7] Smíšená manželství a napravení germanisace – návrh Josefa Břečky, 6.4.1946, in: NA, Praha, ÚPV-B, k. 1032, sign. 1364/2.

[8] Děti osob odsouzených podle dekretu presidenta republiky č. 16/1945 Sb. a děti ze smíšených manželství – výchovná opatření, 14.12.1945, in: Moravský zemský archiv, Brno, Česká zemská péče o mládež v Brně, k. 153, číslo 501.

[9] Děti osob odsouzených.

[10] Zákon ze dne 21. dubna 1948 o základní úpravě jednotného školství (školský zákon), 95/1948, in: Sbírka zákonů a nařízení, 38 (10.5.1948).

[11] Své jméno jsem se neodvážila použít, Interview s Hannelore Kalenskou, zbierka Paměť národa, http://www.pametnaroda.cz/witness/index/id/3987 (18.12.2022).

[12] Kvůli režimu zapomněla rodný jazyk, Interview s Annou Touškovou, zbierka Paměť národa, http://www.pribehy20stoleti.cz/pribehy/201613_kvuli-rezimu-zapomnela-rodny-jazyk/ (19.5.2018).

Použitá literatúra

Bryant, C. (2002). Občanství, národnost a každodenní život. Příspěvek k dějinám česko- německých smíšených manželství v letech 1939-1946. Kuděj. Časopis pro kulturní dějiny, 4 (2), 43-54.

Derrida, J. (2012). Specters of Marx. The State of the Debt, the Work of Mourning and the New International.

Frommer, B. (2000). Expulsion of Integration. Unmixing Interethnic Marriage in Postwar Czechoslovakia. East European Politics and Societies, 14 (2), 381-410.

Knapík, J. & Franc, M. (2018). Mezi pionýrským šátkem a mopedem: děti, mládež a socialismus v českých zemích 1948-1970.

Korhel, M. (2021). Children as ‘Collateral Damage’ of Nationalisation Campaigns? The Persecution of ‘Nationally Unreliable’ Persons in Czechoslovakia after the Second World War. Glaesmer, H.; Lee, S. & Stelzl-Marx, B. (eds.), Children Born of War – Past, Present, Future (s. 212-231).

Korhel, M. (2018). Česky cítiť, ľudovodemokraticky myslieť! Štátna politika voči česko-nemeckým deťom a ich rodinám v prvých rokoch socialistickej diktatúry. Historie – Otázky – Problémy, 10 (2), 11-25.

Staněk, T. (1991). Odsun Němců z Československa 1945-1947.

Zahra, T. (2008). Kidnapped Souls. National indifference and the battle for children in the Bohemian Lands, 1900-1948.

Zahra, T. (2011). The Lost Children. Reconstructing Europe’s Families after World War II.

---

Korhel, M. (2025, február 27). Posadnuté deti? Problematika česko-nemeckých detí z hauntologickej perspektívy. Spectral Recycling Research Blog. https://spectralrecycling.ispan.edu.pl/pl/posadnute-deti-problematika-cesko-nemeckych-deti-z-hauntologickej-perspektivy-3/

[ENG, Czech version below] The essay discusses the theater play “Wandervogel,” directed by Jan Mocek at the Alfred ve dvoře theater in Prague.

Ja šek fám, še můj jasyk je němesky; a ten, kto šest v těle a topry kapát na tělo má, ten šesky mlufit hanba. (…) Švab nebo Šech! tnes to jetno. Ale ja Šech je a (…) k Šechy mi anweisovat.

Josef Jungmann, Dvojí rozmlouvání o jazyce českém, 1806

A když takto (…) milenec se chová a k němu v gymnasiích a jiných místech těsně se staví (…) tu již tok onoho proudu, který Zeus nazval touhou, když Ganimeda miloval, přívalem k milenci stéká.

Platón, Faidros, přeložil G[ustav] Olivet, 1911

---

Zatímco se nesměle rozsvěcují světla, ještě chvíli sedíme s Karin na svých místech a povídáme si o tom, co jsme právě viděly. Sedadla nejsou pohodlná. Trochu odkazují na to, co se právě dělo na jevišti: „Wandervogel“ bylo za první republiky hnutí mládeže, které se soustředilo na psychofyzický rozvoj. Jak v hnutí, tak na scéně šlo o mladé kluky, kterým mělo cvičení a pohyb po rodném kraji napomoct stát se muži, tou solí země, na které stojí svět – možná skutečnost, že jsme právě strávily hodinu na nepohodlných dřevěných lavicích a bránily se bolesti páteře (to říkám za sebe) nám umožňuje lépe cítit ducha tohoto chlapeckého dobrodružství. Ale co jsme to právě viděly? Diskutujeme tichými hlasy a tu a tam se podíváme na jeviště dole. Roztroušené břízky a mokrá podlaha, kterou se nedávno převalila příšera vytvořená z těl mladých Wandervoglů, čtyřech herců, září v jemném červenofialovém světle. Lidé pomalu vycházejí napít se do foyer kavárny pražského divadla Alfred ve dvoře nebo postávají a povídají si.

Tak co jsme to právě viděly? „Wandervogel“ od Jana Mocka (autora konceptu, scénografie a režiséra) je představení o Heinzi Ruthovi, významném ideologovi sudetského němectví na motivy akademické knihy „Čertova zeď: Život a smrt Heinze Ruthy“ od britského historika Marka Cornwalla. Rutha, populární v meziválečném období, dneska už skoro zapomenutý, v roce 1937 spáchal sebevraždu. Mocek se dotýká jeho životopisu, kterým ale vypráví víc než jen jednotlivý příběh reichenberského politického funkcionáře. Na jevišti učinkují čtyři herci – hrají Tomáš Janypka, Matěj Šumbera, Arsenij Mikhaylov a Václav Němec – v rolích členů Wandervoglu. Wandervogel bylo sdružení mládeže a průkopníků německého skautingu, propagující rozvoj vlastenectví prostřednictvím toulek lesem a pohořím. Hnutí se odvolávalo na romantický odpor proti tomu, co s sebou přinesla modernita, mezi jiným ničení přírody a buržoazní morálce. Kromě toho máme ještě jednu postavu hranou Philippem Schenkerem. Je napůl učitelem tělocviku a napůl lektorem, který nám příběh vypráví a objasňuje, co vše vidíme, a zároveň samotným Ruthou. Svůj díl ke hraní máme i my jako publikum: nejen proto, že nám Schenker dává kolovat fotky, na kterých máme vidět Ruthu (vidíme-li, je jiná otázka) а krajinu, ve které Rutha vyrůstal. V té době Ruthu neustále sledovala československá policie a několikrát se zmiňuje, že je rovněž někde mezi námi, někde sedí. Tím pádem publikum také účinkuje, i když nám ty zmínky připadají směšné. Čím víc se ale k tomu vracím, tím víc si říkám: „čemu jsme se to smáli?”.

I když se akademický předobraz hry jmenuje „Čertova zeď”, čerta na jevišti doslova nevidíme. Název knihy vychází z toho, že Rutha, narozený nedaleko Osečné, vyrůstal v blízkosti čedičové stěny, titulní „čertovy zdi“. Kolují o ní různé legendy. Prý šlo o výsledek prohrané sázky, podle níž měl čert postavit zeď táhnoucí se od Ještědu až po Bezděz. Prý, že měla oddělit pohádané sousedy, Čechy a Němce. A to na žádost jednoho z nich, který se rozhodl, že spolu nikdy nevyjdou. Tak už raději ta kamenná zeď. U všech příběhů je patrné, že někdo někoho oklamal, někdo někoho podvedl – čert sedláka nebo sedlák čerta. Čertova zeď je plodem lži, falešného představení světa, který je ve skutečnosti mnohem komplikovanější. 

Ale v Mockově představení čert není. Není ani opravdový les, kterým Wandervoglové táhnou. Čtyři kluci bloudí lesem, který není. Ubohé stromečky se dají postavit a přesunout v rámci cvičení, jsou jako větve nebo ozdoby, můžete se snažit za ně schovat, můžete se vydávat za někoho, kým nejste, za někoho, za koho se stydíte, za někoho, kým toužíte být. Protože Rutha v Mockově podání má jeden základní problém. Československá policie ho sleduje na každém kroku (a my, postavení do jejich role, sledujeme jeho monology, ve kterých „své“ kluky učí život, který je jinde). Jeho národnostní skupina žije ve státě, s kterým se neztotožňuje. Ruthu ale pronásledují především válečné vzpomínky. Právě za války si uvědomil – jak nám nejednou přečte ten učitel tělesné výchovy, lektor a trochu i Rutha samotný – že v zákopech první světové toužil položit hlavu na rameno přítele ne z čiré touhy po lidském doteku. Ruthu fascinovala blízkost s muži. A zároveň se ji bál. Při pozorném sledování není Ruthův problém v tom, že se chlapci nesoustředí na cvičení. Rutha se tváří, že je pro něj důležité sudetoněmectví žáků, ale v podstatě jde o to, že mu vedení mládežnické skupiny dovoluje chlapce zneužívat. 

Rutha spáchal sebevraždu 4. listopadu 1937 ve vězení, necelý rok před Mnichovem, obviněn z „kazení mládeže“ a homosexuality. I když se za první republiky vedly diskuze o odtrestnění, homosexualita se podle zákona zděděného po Rakousku-Uhersku, trestala. Ruthův biogram na Wikipedii doprovází fotka z „Reichenberger Tagesbote“. Rutha má malý knírek a zuřivý výraz v očích, sevřené rty a dívá se někam do strany. Fotka z vězení? Uříznutý fragment něčeho většího? Skoro vidím spěchající žurnalisty, jak mezi sebou křičí něco jako: „Rychle, rychle, hned potřebujeme fotku, Rutha se ve vězení zabil”. Postava hraná Schenkerem se čím dál tím víc ztotožňuje s Ruthou. Švýcarský herec komentuje dění v odzbrojující německé češtině. Trochu Ruthu brání, trochu ho lituje, trochu se ho bojí. Oblečený do tepláků, po celou dobu představení se nesvlékne – na rozdíl od ostatních čtyř, kteří stráví skoro celé představení nazí, a to i při čtení Platónova Faidra. Nevím moc, jak vypadají české překlady řecké klasiky. V polštině, kterou Władysław Witwicki poskytl Platónovi na začátku 20. století, se veškerá erotika skrývá pod zakulacenými výrazy o „celku“ a „plnosti“, které dnešnímu čtenáři nic nevysvětlují. V představení je jasné, že Ruthovi, který si s nahými chalpci čte Faidra, jde jen o jednu interpretaci.

Ptám se holek: „Nezdá se vám, že Schenkerova postava svou češtinou připomíná Čecha z Jungmannova Dvojího rozmlouvání o jazyce českém”? Smějí se. Pochopitelně jen polská bohemistka mohla přijít na nápad číst nějakou zaprášenou knihu. To je taky dialog, i když méně známý než ten Platónův. Jungmann svou kritiku jazykových zvyků počátku století, uveřejněnou v „Hlasateli českém”, oblékl do formy rozhovoru mezi Čechem z minulosti, který mluví česky perfektně, poněmčeným Čechem ze záčatku 19. století, a s Němcem, který paradoxně umí krásně česky. Jeho čeština je však němčinou, je to jen hra. Po celou dobu představení pro mě Rutha zní stejně jako ten německý Čech. Jestli takhle zněla česko-německá minulost v ulicích měst a obcí, kde se nejprve Češi učili česky a po roce 1918 i Němci?

Později, když sedíme jako ostatní v kavárně, přemýšlíme, bylo-li na představení něco nehorazného či pobouřujícího – Ruthovo obžalování z homosexuality asi ne. Soustředí se Mocek především na sexualitu svých postav? Ztrácí se v tom Rutha-ideolog, Rutha-Henleinova pravá ruka, Rutha-sudetoněmecký fanatik? „Víš co”, říká tehdy Karin, „asi nás má pobouřit tahle věta, že Hitler byl velký státník”. „A že ty kluky zneužil”, dodává Sally, která vyučuje na liberecké univerzitě a na představení se přijela podívat právě z Liberce. Liberecké zastoupení je tedy početné a na zmínky o svém městě reaguje poměrně živě. Svém a ne-svém, protože jde o Liberec-Reichenberg, s tou dvojí identitou, kterou je těžké zakrýt, ačkoli československá policie sedí diskrétně někde vzadu. Nebo tam možná sedíme my, dnes těžko říct.

„Hitler byl velký státník“. To se říká ve scéně, ve které se v divadle objeví druhé divadlo: Rutha učí kluky, jak mají veřejně promlouvat. Starší herec vypráví těm mladším. Jako postavy mají přenést řeč o sudetoněmecké otázce. „Musíte to říct s citem”, říká svým studentům Rutha, s citem, aby to prošlo, zapadlo lidem do duší. Herci se snaží, používají své herecké schopnosti, ale nějak jim to tolik nevychází. „S citem a po svém”, doporučují si vzájemně, přesvědčují ostatní –  mimo to taky nás, na hledišti a s důmyslnou československou policií vzadu, nebo to jsme dokonce i my sami – že to Hitler nakonec myslel dobře. Z tohoto rozměkčování fašismu mi běhá mráz po zádech. Na jevišti visí nakřivo plátno s gotickým nápisem „Burschen heraus”. To jsou slova studentské písně, nejde však především o píseň, spíš o ten švabach, aby bylo zřejmé, na co se díváme. Fašismus je v tom ale jakýsi nevydařený. Tomu se ještě můžeme smát. Mám dojem, že čím dál, tím víc se díváme na děj, který se stal náhodně: prostě, v té době a na tom místě se to stalo, protože se stát mohlo. Stejně dobře ale se to mohlo stát někde jinde. Velký státník mohl být stejně dobře někdo jiný. A stále může. Rachitické stromy plátno nezakrývají.

Karolina Ćwiek-Rogalska

---

Jan Mocek, „Wandervogel“

Divadlo Alfred ve dvoře, Praha

Koncept, scénografie a režie Jan Mocek

hrají Tomáš Janypka, Philipp Schenker, Matěj Šumbera, Arseniy Mikhaylov, Václav Němec

hudba Matouš Hekela

zvuk, světlo Ondřej Růžička

dramaturgická spolupráce Sodja Lotker

pohybová spolupráce Jaro Viňarský

poděkování Mark Cornwall, Jan Hofman, Lucia Škandíková

Premiéra 28. listopadu 2024

Představení  jsem viděla 29. listopadu 2024.

---

Chcete citovat tento text?

Ćwiek-Rogalska, K. (2025, leden 29). Čí je to příběh? Na motivy hry „Wandervogel“. Spectral Recycling Research Blog. https://spectralrecycling.ispan.edu.pl/ci-je-to-pribeh-na-motivy-hry-wandervogel/

[ENG, Polish version below] Post-displacement regions are rarely easy to describe; they are far from obvious and unambiguous. Seemingly simple to interpret, they actually reveal a multiplicity of possible narratives. So how do we do this? On the basis of the exhibition ‘Things Adopted,’ Magdalena Bubík reflects on the  specificity of the “Recovered Territories” and compares the description of these territories to choosing one door among many. 

---

Niejednoznaczność jest jedną z kluczowych cech charakteryzujących ,,Ziemie Odzyskane”. Te tereny post-przesiedleniowe rzadko dają się łatwo opisać, są dalekie od oczywistości. Kiedy próbujemy uchwycić ich złożoną specyfikę, często czujemy się jak ktoś stojący w pomieszczeniu pełnym drzwi. Pojawia się wtedy pytanie – które drzwi wybrać? I jakie konsekwencje przyniesie ten wybór? Drzwi mogą prowadzić do innego świata, ale zanim je otworzymy, nie wiemy, co za nimi znajdziemy. Jeśli uznamy drzwi za alegorię, rodzą się kolejne pytania – czy z danej sytuacji istnieje tylko jedno wyjście? Czy można ją zrozumieć w jeden, jedyny sposób? Być może właśnie ,,Ziemie Odzyskane” są przykładem przestrzeni, w której jednoznaczność to złudzenie. Na pozór proste w interpretacji, w rzeczywistości odsłaniają wielość możliwych narracji. Opisywanie takich miejsc zawsze wiąże się z wyborem – i z ryzykiem pominięcia tego, co kryje się za innymi drzwiami. Zainspirowana wystawą, o której piszę, szczególnie zaś jedną z sal chciałabym zaproponować drzwi jako poręczną metaforę dla odkrywania ,,Ziem Odzyskanych”: czy bowiem właśnie tereny post-przesiedleniowe nie są przykładem tego, że mało co jest jednoznaczne w opisie, chociaż na pozór może się tak wydawać?

Nad taką kwestią zastanawiałam się podczas mojej sierpniowej wizyty w Muzeum Etnograficznym we Wrocławiu, gdzie obejrzałam ekspozycję “Rzeczy przysposobione”, czynną od lutego do sierpnia 2024 roku. Kuratorkami wystawy były Marta Derejczyk (MNWr), Anna Kurpiel (UWr) i Katarzyna Maniak (UJ), a autorem fotografii – Łukasz Skąpski. Przedstawiono na niej przedmioty, które zostały we Wrocławiu i Szczecinie po wysiedleniu ludności niemieckiej i są obecnie używane przez nowych mieszkańców tych miast. Autorki na podstawie rzeczy zastanawiały się, ,,jaki jest stosunek mieszkanek i mieszkańców Wrocławia i Szczecina do przedwojennego dziedzictwa swojego miasta”. Ekspozycja była też częściowo wynikiem projektu, który autorki (tutaj mam na myśli Annę Kurpiel i Katarzynę Maniak) wraz z Łukaszem Skąpskim opisały w książce pt. “Porządek rzeczy. Relacje z przedwojennymi przedmiotami na Ziemiach Zachodnich (przypadek Wrocławia i Szczecina)”. Autorzy książki pokazali, że niektóre dawniej niemieckie przedmioty są częścią życia nowych właścicieli, a nawet wchodzą z nimi w interakcję poprzez nawiązywanie relacji. Wskazali, że proces ten nie został jeszcze zakończony, dalej trwa.

Już na samym początku mojej wizyty w muzeum zwróciłam uwagę na to, w jaki sposób postrzegana jest wystawa. Po opłaceniu biletu wstępu oglądałam jeszcze rzeczy w gablocie obok kasy i dzięki temu, trochę przypadkiem, podsłuchałam rozmowę innej osoby zainteresowanej wystawą z kasjerką. Na pytanie, o czym jest wystawa, pani z kasy powiedziała, że to ,,takie pamiątki rodzin niemieckich”. Taka odpowiedź chyba niezbyt zainteresowała potencjalną klientkę, ponieważ nie widziałam jej już potem na wystawie. Dalej jednak nurtowało mnie pytanie, czy to, co zostało po ludności niemieckiej we Wrocławiu, największym mieście ,,Ziem Odzyskanych”, można nazwać pamiątkami? I po kim – rodzinach niemieckich, polskich, a może to źle postawione pytanie, może lepiej spytać, czy nie po jednych i drugich?

Pamiątki to przedmioty, które mają nam przypominać o kimś albo o czymś, np. o wydarzeniu czy o miejscu. Bardzo często mają też dla nas charakter sentymentalny, jak na przykład biżuteria babci czy książki dziadka. Słowo “pamiątka” kojarzy się też z suwenirami, które przywozimy z podróży, by pamiętać o miejscach i wspomnieniach tam przeżytych. Stawiamy je później na widocznych miejscach, aby każdy, kto będzie miał okazję je zobaczyć, zatrzymał się na chwilę i ewentualnie zapytał nas o wrażenia z wyjazdu. Ale czy na przykład taki eksponat z wystawy jak młynek do orzechów można nazwać pamiątką? Na pewno jest to pamiątka po Niemcach – ale czy to, w jaki sposób trafiła w ręce nowych użytkowników, nie zaprzecza trochę definicji tego słowa? Nowi właściciele nie kupili tego przedmiotu w sklepie od poprzedniego, niemieckiego właściciela, często nie wydali też na niego żadnych pieniędzy, nie dostali też go w ramach podziękowania od znajomego, a jednak jest ich własnością. Przedmiot ten został odebrany pierwotnym właścicielom bądź został przez nich zostawiony na miejscu, zanim zostali zmuszeni do wyjazdu, zanim zostali wysiedleni. Przedmiot ten pożegnał starych właścicieli i przywitał nowych. Agata Zborowska nazywa takie przedmioty ,,gościnnymi”, pisząc o rzeczach, które nowi mieszkańcy ,,Ziem Odzyskanych” chcieli postrzegać jako upragnioną formę ,,zaproszenia na te nieznane ziemie […] w skrajnie niegościnnej sytuacji”. 

Z tym pytaniem o pamiątki wchodziłam po schodach na najwyższe piętro budynku muzeum, aby znaleźć się na wspomnianej wystawie. Weszłam do większego pokoju, gdzie przywitała mnie kaszląca starsza pani na zydelku oraz chrzęszczący wiatrak. Tak jakby oboje wspasowywali się w otoczenie wystawy, oboje nie byli w pełni sił w ten wakacyjny, słoneczny poranek. Eksponaty były poustawiane raczej wzdłuż ścian, tylko na środku, na kolorowych dywanach stał jeden większy mebel; dopiero potem stwierdziłam, jaki dokładnie. Pokój wyraźnymi kolorami swoich ścian i dywanami jakby chciał mnie zaprosić do zwiedzania. Rozpoznałam przedmioty znajdujące się w środku, ponieważ większość z nich pojawiła się i była analizowana przez autorki w książce. Dlatego ucieszyło mnie, kiedy na własne oczy mogłam zobaczyć m. in. przykręcony do stołu młynek do orzechów – obecnie własność rodziny Orzechowskich, bibelot przedstawiający trzy świnki, przycisk do papieru i zatopioną w nim fotografię dziewczynki w szkle. Wszystkie te przedmioty zostały wypożyczone od właścicieli na czas wystawy. 

Opisy eksponatów można było znaleźć zawieszone na ścianach, oprawione w tekturkę, która wyglądała jak otwarta książka. Osoba zwiedzająca mogła w nich przeczytać też niekiedy wspomnienia obecnych właścicieli przedmiotów oraz nazwę miejscowości, skąd pochodziły przedmioty. Co ciekawe, zdecydowana większość z nich pochodziła z Wrocławia. Nie wiem, czy spowodowane to było tym, że wystawa została zaprezentowana właśnie we Wrocławiu czy też wynikało to z innych powodów. Niestety nie znalazłam na ten temat informacji. Kilka przedmiotów pokazywanych na wystawie było własnością fotografa Łukasza Skąpskiego. Być może artysta odczuwał potrzebę wniesienia własnego wkładu, bycia częścią wystawy oraz pokazania, że on również jest spadkobiercą, albo posługując się określeniem Roberta Traby “duchowym współsukcesorem”, “poniemieckich” przedmiotów.  

Prawie do każdego z eksponatów autorki przyporządkowały pojęcia, które zostały zostały szerzej omówione w książce i charakteryzowały dany przedmiot: przysposobienie, integralność, widmontologia, pograniczność rzeczy czy sprawczość przedmiotów. Ta ostatnia cecha dodaje tajemniczego charakteru “poniemieckości”, bo na pierwszy rzut oka przedmioty są materią martwą. Autorki w swoich badaniach pokazują, że posiadają jednak moc sprawczą. Na wystawie przedstawiły album z przedwojennymi pocztówkami, który pozornie może niczym nie różnić się od innych albumów. Jednak korespondencja zawarta na pocztówkach nie należy do obecnych właścicieli, ale do tych poprzednich. Album poprzez swoją sprawczość może nakłonić do działania, na przykład pobudzić do chęci nawiązania kontaktu z pierwotnym właścicielem, tak jak miało to miejsce w przypadku Lidii Barankiewicz i rodziny Meinków z Breslau (obecnie Wrocławia). Pani Lidia jako mała dziewczynka bawiła się starymi pocztówkami, a kiedy dorosła, zauważyła, że korespondencja należy do jednej rodziny i zaczęła ją uporządkowywać według losów poszczególnych bohaterów narracji obecnej na pocztówkach. 

Po obejrzeniu wszystkich eksponatów podeszłam na środek pomieszczenia, gdzie na kolorowych dywanach stał duży mebel. Początkowo myślałam, że to jakaś szafka i chciałam dowiedzieć się o niej więcej z naściennej tabliczki, jednak żaden opis do niej nie pasował. Były tam natomiast dwie tabliczki z opisami stołów, a ja zauważyłam tylko jeden stojący pod ścianą. Dopiero wtedy zorientowałam się, że ta olbrzymia szafka to długi stół, a pod jego nogami są poukładane książki. Razem ze stołem tworzyły coś w rodzaju przemyślanej składanki, bo jednak trzeba było dobrze pomyśleć, aby dzieła wpasowały się w otwory między nogami stołu. Zauważyłam książki tylko z niemieckimi tytułami. Stół zaś był bardzo długi, rozkładany, a jego soczysta czerń wyraźnie kontrastowała z kolorowymi okładkami pozycji. 

Moja chęć dowiedzenia się czegoś więcej o meblu z książkami jednak dalej nie została zaspokojona. Przeczytałam dwie tabliczki o stołach, ale oba opisy nie pasowały do ,,mojego” mebla. Oba są własnością fotografa, przy obu stołach jego rodzina jadała uroczyste posiłki, oba odziedziczył po swoich bliskich. Różnica, w dodatku tylko znikoma, była w długości – jeden ma cztery metry, a drugi ponad trzy. Ten pod ścianą miał zaledwie dwa metry, ale możliwe, że po prostu można go było dodatkowo rozłożyć. A więc który stół jest który, pozostało dla mnie zagadką. 

Bardzo chciałam dopasować opisy do eksponatów. Nie wiem, dlaczego zrodził się we mnie taki wielki upór do uporządkowania sobie w myślach informacji o tych stołach. Jakby one same wprost prosiły mnie o to, domagały się ode mnie pewnego działania. Stół ma też dla mnie specyficzne znaczenie – jest to miejsce, gdzie spotyka się rodzina. Przy stole nie tylko spożywamy posiłki, ale też dzielimy się swoimi przeżyciami, dyskutujemy, a nieraz nawet kłócimy. Niejednokrotnie wspólna konsumpcja zmusza też do pojednania się, bo ciężko jeść codziennie parę posiłków w skłóconym towarzystwie. Dla mnie mebel ten symbolizuje życie z innymi ludźmi, które nie jest zawsze kolorowe, ani nie jest też przechadzką po różanym sadzie, posługując się czeskim wyrażeniem. Jednoczący się przy nim ludzie są różni, ale są “nasi”, czyli nam bliscy. Takich bliskich sercu miały obie rodziny, użytkujące ten mebel — niemiecka i polska. O tej polskiej rodzinie wiem co nieco z opisu eksponatu, ale czy można powiedzieć, że ją znam? Niemieckiej nie znam w ogóle. I tak samo mało wiem o tych stołach.  

Pomimo tego pytania bez odpowiedzi, skierowałam ponownie wzrok na ten dłuższy, czarny stół. Instalacja zmusiła mnie do zastanowienia się nad tym, że tak naprawdę nic nie jest oczywiste, jednoznaczne, łatwe. Bardzo często w swoich badaniach napotykam na problem ze znalezieniem informacji o przedmiotach i miejscach, które zostały po wysiedlonej ludności niemieckiej. Informacje te często są mylone i mylne, niedokładne albo w ogóle ich brakuje. 

Ten stół jest również dobrym symbolem tego, jak często wyglądają historie przedmiotów na terenach post-przesiedleniowych. Autorki piszą w swojej książce o pograniczności przedmiotów ,,poniemieckich” i ten stół właśnie stał się dla mnie tego doskonałym przykładem. Mebel, przy którym jadała niegdyś niemiecka rodzina i jej bliscy, teraz stoi w domu współautora wystawy, który zdecydował się go wykorzystać jako przykład ,,poniemieckiego” przedmiotu. W miejscu, gdzie kiedyś mieściły się obok nóg stołów nogi członków niemieckiej rodziny, teraz stoją kolorowe książki, a parę razy w roku mieściły się zapewne także nogi bliskich fotografa podczas rozmaitych uroczystości. Linia życia tego stołu u niemieckiej rodziny została przerwana, nie ma już jej kontynuacji. Zaczęło się drugie, a jednak nieco inne życie stołu u rodziny polskiej. A więc w takim razie czyj jest ten stół? Niemiecki, ,,poniemiecki”, polski? Tak trudno jednoznacznie go przypisać, zaklasyfikować jako własność tej czy innej osoby. I takie właśnie są przedmioty ,,poniemieckie” – jak zaznaczają autorki na ogólnym opisie wystawy: pograniczne, będące czymś pomiędzy, „między polskością a niemieckością, śmieciem a antykiem, tym, co pożądane, a tym, co problematyczne”. 

Analizując stół, przesunęłam wzrok trochę dalej i zobaczyłam wydrukowaną na ścianie fotografię korytarza lub innego pomieszczenia zakończonego drzwiami. Jedne drzwi były starsze, drugie nowsze, cechowała je dość duża różnorodność stylów, kolorów i rozmiarów. Stały koło siebie w jednym pomieszczeniu, jednak nie były takie same, bo oprócz innych cech – różniły się też tym, dokąd prowadziły. Nie chodziło wyłącznie o optyczne przedłużenie pokoju czy pokazanie losów ,,poniemieckich” drzwi, prowadzących do ,,poniemieckich” kamienic. Fotografia pokazywała również, że historie zapisane w przedmiotach ,,poniemieckich” nie są jednoznaczne i łatwe do opowiedzenia. Kiedy zaczynamy badać ich losy, stwierdzamy, że nie można ich tak łatwo przyporządkować do którejś z grup. Tak samo te dwa stoły, które domagają się swoich opisów na tabliczkach i zachowaną o nich pamięć – historyczną, narodową, a może rodzinną? 

Na fotografii znajduje się wiele drzwi, jednak nie wiemy, dokąd każde z nich prowadzą i co spotkamy za nimi. Może stać się też tak, że nie będzie tam nic oprócz nowowybudowanej ściany. Słuchając historii przedmiotów ,,poniemieckich” nie wiemy, czego się dowiemy. Może to będzie coś o pierwotnych, niemieckich właścicielach, a może też o nowych osadnikach, przesiedleńcach. Mogą to być historie budowania ,,nowego naszego”, ale też mierzenia się z tym ,,starym obcym”. Historie te mogą nam być bliskie albo zupełnie odległe od naszego doświadczenia. Dla każdego mogą znaczyć coś innego. Ponieważ może właśnie ta niejednoznaczność, wielowarstwowość i pograniczność przedmiotów ,,poniemieckich” sprawia, że są tak niesamowicie piękne i zapraszające nas do odkrywania losów w nich ukrytych? 

Magdalena Bubík

---

Wykorzystane źródła i literatura

[1] Rzeczy przysposobione – Muzeum Narodowe we Wrocławiu. (b. d.). Muzeum Narodowe we Wrocławiu. https://mnwr.pl/rzeczy-przysposobione/.

[2] Kurpiel, A., Maniak, K. & Skąpski, Ł. (2023). Porządek rzeczy. Relacje z przedwojennymi przedmiotami na Ziemiach Zachodnich (przypadek Wrocławia i Szczecina), Kraków: WUJ.

[3] Zborowska, A. (2019). Życie rzeczy w powojennej Polsce, Warszawa: WUW, s. 185.

[4] Żytyniec, R. (2023). „Duchowa współsukcesja”? Poniemieckie Karoliny Kuszyk a polsko-niemieckie dyskursy pamięci, [w:] Damięcka-Wójcik & A., Matysiak, A. (Red.), Tożsamość jako proces. Od Johannesa Bobrowskiego do dyskursu o „poniemieckim”. Literatura – historia – krajobraz, Warszawa: WUW, s. 153-166.

[5] Fragment z opisu przytaczanej wystawy

---

Chcesz zacytować ten post?

Bubík, M. (2024, grudzień 2). Drzwi do przy/eszłości. Spectral Recycling Research Blog. https://spectralrecycling.ispan.edu.pl/drzwi-do-przy-eszlosci/