We are currently recruiting for a position of a financial manager. If you have experience in managing budgets, financial reporting, and compliance in the context of EU funding, we encourage you to apply. For more details, please visit website of ISS PAS.
Can a state policy toward children and children’s experiences be analyzed using hauntology? In his blog post, Michal Korhel attempts to do so by examining the example of Czech-German children in post-WWII Czechoslovakia. As their national identity was ambiguous, these children challenged the Czechoslovak authorities’ efforts to create a nationally homogenous state of Czechs and Slovaks. From a hauntological perspective, Czech-German children can be seen as being possessed by German ghosts. Before they could become members of Czech society, the state authorities had to rid them of those ghosts.
Link to the blog post you can find here.
[ENG, Slovak version below] Can a state policy toward children and children’s experiences be analyzed using hauntology? In his blog post, Michal Korhel attempts to do so by examining the example of Czech-German children in post-WWII Czechoslovakia. As their national identity was ambiguous, these children challenged the Czechoslovak authorities’ efforts to create a nationally homogenous state of Czechs and Slovaks. From a hauntological perspective, Czech-German children can be seen as being possessed by German ghosts. Before they could become members of Czech society, the state authorities had to rid them of those ghosts.
Po druhej svetovej vojne, ktorá stála život viac ako 60 miliónov ľudí, sa deti stali symbolom budúcnosti. Avšak nie všetky deti boli v tomto zložitom období vnímané rovnako. V tomto príspevku sa pozrieme na skupinu detí, ktoré dostali československé úrady v povojnovom období do zložitej situácie – deti narodené z česko-nemeckých vzťahov. Vyrastajúc v dvojjazyčnom prostredí bola ich národnostná identita nejednoznačná a mohla sa meniť v závislosti od vonkajších faktorov. Boli zároveň Čechmi aj Nemcami. Ešte v časoch mnohonárodnostnej habsburskej monarchie nebola národnostná nejednoznačnosť, ambivalencia vnímaná ako niečo problematické. Romantické vzťahy medzi českým a nemeckým obyvateľstvom na území Českých zemí ako aj deti narodené z takýchto vzťahov neboli ničím nezvyčajným. Vznikom prvej Československej republiky, vzájomnou konkurenciou oboch národnostných skupín a predovšetkým v dôsledku druhej svetovej vojny a s ňou spojenými zločinmi sa situácia zmenila. Oproti prvej republike s jej na svoju dobu liberálnou menšinovou politikou malo byť povojnové Československo národnostne homogénnym štátom Čechov a Slovákov. Všetko nemecké bolo vnímané ako nepriateľské a malo byť zo staronového štátu a novej spoločnosti odstránené. Priamo to pocítili aj česko-nemecké deti a ich rodiny. Ešte koncom roku 1946 ich situáciu opísal úradník ministerstva vnútra nasledovne: “Jejich největší část […] žije dnes ve strašných podmínkách hospodářských. Se strany těch, kteří drží jejich [konfiskované] věci, jsou vydána stálým ústrkům a šikanám. České ženy a české děti zoufale žádají o zařazení do odsunu, aby se vyhnuly očistci, který […] prožívají.” [1]
Očistec je podľa katolíckej cirkvi miesto medzi nebom a zemou. Duše zosnulých, ktoré sa tam dostanú musia najprv prejsť očistou, aby mohli následne vstúpiť do neba. Týmto prirovnaním spomínaný úradník trefne označil situáciu česko-nemeckých detí, ktoré nemali ísť do pekla – byť nútene vysídlené z krajiny ako skoro tri milióny nemecky hovoriacich obyvateľov Československa. Ale zároveň nemali ísť ani priamo do neba – stať sa súčasťou povojnovej českej spoločnosti. Stáli niekde na rozmedzí. V nasledujúcich riadkoch sa pozrieme na to, ako sa česko-nemecké deti do uvedeného “očistca” dostali a ako vyzerala ich očista pred tým, ako sa mohli stať plnohodnotnými Čechmi a Češkami a v neposlednom rade aj čo to znamenalo pre samotné deti. Kvôli ich postaveniu niekde na rozmedzí sa na ich situáciu skúsime pozrieť s perspektívy hauntológie. Táto alternatívna ontológia Jacquesa Derridy je teóriou duchov – vecí, ktoré súčasne existujú aj neexistujú. V tomto smere však duchmi nie sú samotné deti. Ako sa pokúsim ukázať nižšie, za duchov je možné považovať nemecký pôvod detí narodených zo vzťahov Čechov s Nemkami alebo naopak Nemcov s Češkami v Československu alebo ešte konkrétnejšie ich nemeckú výchovu. Používajúc hauntologický slovník, česko-nemecké deti boli nemeckým duchom posadnuté – ten ovláda ich správanie, reč, ale aj svedomie. To predstavovalo v povojnovom období problém, ktorý bolo potrebné čo najskôr vyriešiť. Ich spomínaná očista (prostredníctvom úradov, rodičov alebo detí samotných) môže byť v tomto kontexte chápaná aj ako exorcizmus – proces, v rámci ktorého je zlý duch od svojho nositeľa vyhnaný.
V dôsledku rôznych definícií národnosti v rôznych obdobiach existencie československého štátu nie je možné presne určiť veľkosť tejto skupiny detí. V období tesne po konci druhej svetovej vojny, ktorým sa tento príspevok zaoberá, ich na základe dobových odhadov mohlo byť od 64.000 do 150.000.
Protinemecká politika československých úradov a rovnako aj nepriateľská nálada v českej spoločnosti viedli v prvých povojnových mesiacoch k otvorenému násiliu a postupne aj k už spomínanému nútenému vysídleniu takmer troch miliónov nemecky hovoriacich obyvateľov Československa. V tomto kontexte sa v Prahe začalo diskutovať o tom, čo s deťmi narodenými z česko-nemeckých vzťahov. Dominantným argumentom bola potreba detí pre budúcnosť „malého“ českého národa, ktorý bol porovnávaný s početne väčším nepriateľským nemeckým národom. V Prahe dominoval medzi ministerstvami záujem, „aby československému národu bylo zachráněno pokud možno nejvíce osob, v nichž koluje česká nebo slovenská krev” [2]. Problematický bol však nemecký „element“, ktorý mali niektoré z týchto detí v sebe. V hauntologickom kontexte je to práve ten zlý nemecký duch, ktorým boli česko-nemecké deti posadnuté. V niektorých vládnych inštitúciách, ale aj v rámci českej spoločnosti panovali obavy, že tento nemecký duch by mohol v budúcnosti dieťa celkom ovládnuť, čo by mohlo viesť k jeho kolaborácii s nemeckým nepriateľom za hranicou, ako to vyjadril prezident Štátneho štatistického úradu: “Několik tisíc německých dětí od nás odsunutých neznamená pro mnohamilionový národ německý mnoho, pro několikaminilionový národ český je to velký zárodek příštích kolaborantů a páté kolony” [3]. Preto, ak nebolo možné zbaviť sa posadnutosti odstránením jej nositeľa prostredníctvom jeho núteného vysídlenia, bolo potrebné zbaviť sa ducha, ktorý toho nositeľa ovládal.
Na to, aby bolo možné sa tohto ducha zbaviť, bolo najprv potrebné ho lokalizovať. Podľa oficiálnych nariadení ministerstva vnútra podliehali nútenému vysídleniu až na výnimky [4] všetky osoby nemeckej národnosti, ako aj iní, ktorí s nimi počas vojny kolaborovali. Kategórie, podľa ktorých bolo možné určiť nemeckú národnosť, boli v úradnej rovine jednotne definované až v auguste 1945 v súvislosti s Ústavným dekrétom prezidenta č. 33. Dekrét samotný slúžil ako príprava na nútené vysídlenie nemecky hovoriaceho obyvateľstva, ktorému bolo na základe tohto právneho nariadenia odňaté československé štátne občianstvo. V rovnakom čase dostali miestne úrady od ministerstva vnútra smernice ako určiť, kto je a kto nie je nemeckej národnosti. Rozhodovať sa mali na príklad podľa toho k akej národnosti sa konkrétne osoby hlásili v predchádzajúcich sčítaniach ľudu, akého národnostného pôvodu boli ich rodičia, aké potravinové lístky dostávali počas vojny, do akých škôl chodili alebo akou rečou hovorili doma. Podľa oficiálnych smerníc mali zodpovední úradníci rozhodnúť na základe viacerých týchto kategórií a dosiahnuť tak čo “najobjektívnejší” výsledok.
V prípade detí šlo predovšetkým o ich výchovu. Nemecká výchova podľa dobovej tlače „otupovala dětskou mysl, vedla k bezohlednosti, panovačnosti, dobrodružnosti a přímo k zločinnosti, jež musela dříve či později následovat.“ [5] Tento popis je možné odčítať aj z dobovej karikatúry hrajúcich sa nemeckých detí zobrazenej vyššie. Tie sa síce zabávajú podobne ako všetky ostatné deti, no namiesto bežných hračiek sa hrajú s ľudskými pozostatkami, ktoré symbolizujú nielen spomínanú bezohľadnosť, ale predovšetkým zločinnosť. Nemecká výchova, či už školská alebo rodinná tak mala produkovať „malých Hitlerov“ a „otravovala“ aj česko-nemecké deti. [6] Zlým duchom, ktorý údajne ovládal myslenie a správanie česko-nemeckých detí tak, aby boli nepriateľské voči českému obyvateľstvu, bola práve ich nemecká výchova, ktorou boli „otrávené“ či už v nemeckých školách, mládežníckych organizáciách ako napr. „Hitlerjugend” alebo prípadne aj doma od svojho nemeckého rodiča – predovšetkým ak ním bol otec, ktorý podľa dobového presvedčenia určoval výchovu v rodine. Je však zaujímavé, že zodpovedné štátne inštitúcie v Prahe nedefinovali, čo presne bolo myslené nemeckou výchovou. To dávalo veľa priestoru svojvoľným rozhodnutiam na miestnej úrovni.
V Prahe, ale aj mimo nej vznikali rôzne nápady a plány, ako zbaviť česko-nemecké deti ich nemeckej posadnutosti – ako vykonať exorcizmus a zbaviť sa zlého nemeckého ducha. Jednou z vážne diskutovaných možností bolo odňatie detí buď obom, alebo aspoň nemeckému rodičovi. V priebehu núteného vysídlenia, malo byť rodičom úradmi navrhované, aby sa nechali rozviesť, aby deti a český rodič mohli ostať v Československu. Podobným smerom sa uberal aj návrh riaditeľa školy v severných Čechách, ktorý navrhoval zvrátiť „germanizáciu“ týchto detí tým, že by ich odňali rodičom a poslali k príbuzným do českého vnútrozemia, kde by boli prevychované vo výlučne českom prostredí [7]. Na vládnej úrovni sa dokonca diskutovalo o možnosti zriadenia špeciálnych prevychovávacích táborov.
Aj keď existujú správy o rozvodoch česko-nemeckých manželstiev v povojnovom období, nešlo o oficiálnu politiku československého štátu pri „záchrane“ česko-nemeckých detí. Avšak odnímanie detí rodičom v česko-nemeckých rodinách bolo odporúčané priamo ministerstvom spravodlivosti, aj keď sa to týkalo skôr jednotlivých prípadov. Poručnícke súdy mali o takomto postupe rozhodnúť, ak by zistili, že „rodiče vychovávali své dítě v duchu protinárodním nebo když opuštěná matka nebude míti možnosti […] a někdy ani plné dobré vůle říditi výchovu dítěte k lásce k vlasti” [8]. Pracovníci ministerstva spravodlivosti boli v tomto smere presvedčení, že „[m]nohdy totiž dostačí, odejme-li se dítě z nevhodného prostředí vlastní rodiny, […] aby bylo dosaženo úspěchu ve výchově dítěte, zejména pokud jde o jeho národní smýšlení a cítění” [9]. Ministerstvo zároveň upozorňovalo zodpovedné úrady na to, aby výchovu česko-nemeckých detí sledovali a podozrenia hlásili súdom.
Takýto individuálny exorcizmus vo forme prevýchovy detí po ich odňatí z rodinného prostredia mal nasledovať až v prípade, že plošný exorcizmus zlyhal. Ten sa mal zakladať predovšetkým na výuke českého jazyka, čo by malo podľa dobového presvedčenia smerovať k emancipácii detí od ich nemeckého myslenia. Úlohu exorcistov tak prevzali učitelia na školách, ktorí mali pestovať v deťoch „smysl pro společenství v rodině, národu, Slovanstvu a lidstvu“ [10]. To platilo aj po tom, čo sa v Československu po februári 1948 dostala k moci Komunistická strana Československa (KSČ). Podobne ako z ich českých a slovenských rovesníkov aj z česko-nemeckých detí sa mali stať „noví socialistickí ľudia“. Strach z posadnutosti týchto detí nemeckými duchmi sa však nevytratil ani po rokoch. Keď v 50. rokoch 20. storočia na školách v Československu pomaly vznikali krúžky nemeckého jazyka, bolo ich navštevovanie deťmi z česko-nemeckých rodín pre KSČ nežiadúce. Tieto deti mali vyrastať ako Česi a Češky a vyhýbať sa opätovnému kontaktu so zlými nemeckými duchmi. Znalosť nemeckého jazyka tak bola vnímaná ako krok späť v rámci procesu exorcizmu.
V tomto smere sa o to isté snažili aj mnohé česko-nemecké deti, ktoré si v povojnovom období uvedomovali, že sú iné. Zároveň si uvedomovali, čo ich inakosť zapríčiňuje, ako to bolo v prípade narátorky, ktorá sa narodila v roku 1943 v okolí severočeského Liberca. Pri spomienkach na svoje detstvo v 40. a 50. rokoch 20. storočia vysvetľovala: „[…] chtěla jsem být všechno [chodit do pionýra a pod.], protože jsem chtěla být jak ostatní děti. […] Doma se mluvilo jinak a mluvilo se jinak v tý škole. Takže my jsme vlastně jako děti nevěděli vlastně ani kam patříme. […] [N]akonec, sice jsme to nedali najevo, ale neměli jsme moc radosti, že máme tátu Němce a že se jako od těch dětí lišíme“ [11]. Na základe svojej inakosti – v hauntologickom kontexte posadnutosti – ktorú bolo možné rozpoznať podľa mien alebo ich nemeckého prízvuku, boli česko-nemecké deti v povojnovej českej spoločnosti v rámci ich “očistca” vystavované fyzickému násiliu, šikane, stigmatizácii a diskriminácii. Aby týmto skúsenostiam predišli, prípadne aby ich ukončili, vykonávali deti z česko-nemeckých rodín a ich rodičia akýsi autoexorcizmus. V praxi to znamenalo, že deti a ich rodičia prestali hovoriť po nemecky, zbavili sa fotiek alebo nemeckých kníh, podľa ktorých by sa o ich posadnutiu mohlo dozvedieť okolie. V niektorých prípadoch sa v snahe o získanie anonymity presťahovali do iného regiónu. Zároveň sa snažili, čo najskôr sa naučiť hovoriť bezchybne česky, ako to bolo v prípade narátorky narodenej v juhozápadných Čechách v roku 1940: “[Š]la jsem do školy, a tak už jsem se snažila [naučit česky] i z toho důvodu, abych mezi ti děti zapadla. Aby mně rozuměli, ale hlavně abych mezi ti děti zapadla. […] Za nějaký ten čas se to srovnalo, už se ke mně ti žáci chovali [dobře]. […] Česky už jsem uměla dobře, a tak jsem už necítila žádnej rozdíl, že by mně šikanovali nebo se ke mně chovali nějak špatně“ [12]. V prípade narátorky je možné pozorovať, že aj keď ide o jej vlastné rozhodnutia, jej autoexorcizmus, robila ich v smere, aký chceli dosiahnuť československé úrady, aby bola zbavená nemeckého ducha a asimilovaná s českým obyvateľstvom.
Ako som sa snažil v predchádzajúcich riadkoch ukázať, osudy česko-nemeckých detí, ktoré sa v povojnovom Československu v dôsledku snahy úradov o vytvorenie národnostne homogénneho štátu Čechov a Slovákov ocitli v akomsi “očistci,” je možné analyzovať v kontexte hauntológie. To, ako ich vnímali československé úrady a ako s nimi zaobchádzali, je možné skúmať ako posadnutosť nemeckými duchmi, ktorými bola v ich prípade nemecká výchova. Aby mohli tieto deti opustiť “očistec” a stať sa súčasťou českej spoločnosti, musela byť nemecká výchova potlačená alebo odstránená rôznymi spôsobmi exorcizmu, či už v rámci školy, rodiny, alebo zásahmi iných zodpovedných inštitúcií. V mnohých prípadoch je možné hovoriť o dôsledkoch exorcizmu česko-nemeckých detí ako o “úspechu”, keďže sa stali nielen členmi českej povojnovej spoločnosti, ale napriek vlastným negatívnym skúsenostiam povojnového obdobia sa dnes aj identifikujú ako Česi a Češky.
Michal Korhel
[1] Informace pro pana ministra k dopisu poslance ÚNS Dr. Steinera ze dne 18.11.1946, 4.12.1946, in: Národní archiv (NA), Praha, Ministerstvo Vnitra – Nosek, kartón (k.) 16.
[2] Dotazník CTB – pátrání po dětech – otázka národnosti, 16.3.1946, in: NA, Praha, Ministerstvo práce a sociální péče – repatriace, k. 846.
[3] Napravení germanisace. Návrh Josefa Břečky, 15.4.1946, in: NA, Praha, Úřad předsednictva vlády – běžná spisovna (ÚPV-B), k. 1032, signatura (sign.) 1364/2.
[4] Nútenému vysídleniu nepodliehali napr. členovia zmiešaných česko-nemeckých rodín alebo nemeckí antifašisti.
[5] Otázka dětí ze smíšených manželství, Náš hraničář, 30. 1. 1948, č. 2, s. 5.
[6] Otázka dětí ze smíšených manželství, Náš hraničář, 30. 1. 1948, č. 2, s. 5 a O záchranu 64.000 dětí ze smíšených manželství, ze kterých nebude dělána štvaná zvěř, in: Severočeská mladá fronta, 24.11.1947.
[7] Smíšená manželství a napravení germanisace – návrh Josefa Břečky, 6.4.1946, in: NA, Praha, ÚPV-B, k. 1032, sign. 1364/2.
[8] Děti osob odsouzených podle dekretu presidenta republiky č. 16/1945 Sb. a děti ze smíšených manželství – výchovná opatření, 14.12.1945, in: Moravský zemský archiv, Brno, Česká zemská péče o mládež v Brně, k. 153, číslo 501.
[9] Děti osob odsouzených.
[10] Zákon ze dne 21. dubna 1948 o základní úpravě jednotného školství (školský zákon), 95/1948, in: Sbírka zákonů a nařízení, 38 (10.5.1948).
[11] Své jméno jsem se neodvážila použít, Interview s Hannelore Kalenskou, zbierka Paměť národa, http://www.pametnaroda.cz/witness/index/id/3987 (18.12.2022).
[12] Kvůli režimu zapomněla rodný jazyk, Interview s Annou Touškovou, zbierka Paměť národa, http://www.pribehy20stoleti.cz/pribehy/201613_kvuli-rezimu-zapomnela-rodny-jazyk/ (19.5.2018).
Použitá literatúra
Bryant, C. (2002). Občanství, národnost a každodenní život. Příspěvek k dějinám česko- německých smíšených manželství v letech 1939-1946. Kuděj. Časopis pro kulturní dějiny, 4 (2), 43-54.
Derrida, J. (2012). Specters of Marx. The State of the Debt, the Work of Mourning and the New International.
Frommer, B. (2000). Expulsion of Integration. Unmixing Interethnic Marriage in Postwar Czechoslovakia. East European Politics and Societies, 14 (2), 381-410.
Knapík, J. & Franc, M. (2018). Mezi pionýrským šátkem a mopedem: děti, mládež a socialismus v českých zemích 1948-1970.
Korhel, M. (2021). Children as ‘Collateral Damage’ of Nationalisation Campaigns? The Persecution of ‘Nationally Unreliable’ Persons in Czechoslovakia after the Second World War. Glaesmer, H.; Lee, S. & Stelzl-Marx, B. (eds.), Children Born of War – Past, Present, Future (s. 212-231).
Korhel, M. (2018). Česky cítiť, ľudovodemokraticky myslieť! Štátna politika voči česko-nemeckým deťom a ich rodinám v prvých rokoch socialistickej diktatúry. Historie – Otázky – Problémy, 10 (2), 11-25.
Staněk, T. (1991). Odsun Němců z Československa 1945-1947.
Zahra, T. (2008). Kidnapped Souls. National indifference and the battle for children in the Bohemian Lands, 1900-1948.
Zahra, T. (2011). The Lost Children. Reconstructing Europe’s Families after World War II.
Thanks to the organizing efforts of the Wałcz Land Museum, a historical walk at the Wałcz Military Cemetery took place on February 23. Almost forty participants braved winter conditions for an hour and a half to learn more about the history of this place and the people buried there.
In post-displacement regions, cemeteries hold particular significance. The Military Cemetery in Wałcz Bukowina is one of the largest in the region, housing the graves of Polish and Soviet soldiers who fought against the German army here. The walk through the cemetery was also part of the 80th-anniversary commemorations of the breaking through the Pomeranian Wall, a German line of fortifications, in February 1945.
Among the guides was our PI, Karolina Ćwiek-Rogalska, who discussed the history of the cemetery and the moral and ethical complexities surrounding the exhumation of fallen soldiers. Regional historian Piotr Wojtanek highlighted an often-overlooked aspect regarding the religious affiliations of the soldiers buried at the cemetery: it is also the final resting place for soldiers of the Jewish faith. Daniel Iwiński from the Wałcz reenactment group told a couple of stories focused on the material remains of perished soldiers. Marlena Jakubczyk-Kurkiewicz, the director of the Museum, shared stories of individual soldiers, both men and women from various places, who fell in the region.
During the walk, amidst a sea of thousands of names, it was possible to highlight a few individual stories and provide a narrative for the place, which can now serve not only as a site for official commemoration but also hold a deeper, more human meaning for the inhabitants of Wałcz and its vicinity.
Do you feel fully connected to your place of birth or the place where you currently live? What steals away your sense of identity? These were among the key questions discussed during the debate “Świnoujście, Szczecin, Wałcz – The Identity of a Place” held at Radio Szczecin on February 20, 2025.
Participants, including our PI, Karolina Ćwiek-Rogalska, discussed the process of acquiring identity as a collective and personal experience, with a focus on when, and if, today’s residents of post-displacement localities in Pomerania truly felt like they belonged there.
Marek Łuczak, a police commissioner and president of the Pomeranian Historical Society, argued that identity is defined by what we build through our actions. For him, being a city dweller is about contributing to the city’s growth, rather than mere symbols. Katarzyna Rembacka, a historian and educator, observed that the region suffers from a lack of local historical narratives. Kinga Rabińska, a cultural animator, highlighted that identity, by definition, should be constant, but in Szczecin, for example, it is ever-changing, influenced by both global conditions and the city’s dynamic history. Karolina Ćwiek-Rogalska described identity as a story, noting that Pomerania’s residents have difficulty narrating it. According to her, the process of identity formation faces several obstacles, particularly with the question of place and time. Is 1989 a turning point in the region’s identity? Or perhaps 2004, when Poland joined the European Union? Marek Stelar, a crime novelist, emphasized that identity is shaped through personal experiences and noted that the process of the city’s identity formation is ongoing. Martin Hanf, a German historian and podcaster, compared how people in Poland and Germany were (or were not) discussing topics related to World War II, which was crucial for the development of regional identities in Pomerania.
If you’re interested in learning more, you can listen to the entire conversation on YouTube channel of Radio Szczecin.
In an interview with Gazeta.pl, Karolina Ćwiek-Rogalska and Lidia Raś discuss issues related to the displacement of German and German-speaking populations from Czechoslovakia after World War II. They cover the so-called “wild expulsions” that occurred before the Potsdam Agreement, as well as the later, more organized phases of forced displacement. Our PI attempts to explain the reasons for these displacements, highlighting how public opinion became increasingly radicalized and how social and political attitudes evolved, especially in the context of the communist takeover in Czechoslovakia in 1948.Karolina also discusses the historical context of Czech-German relations, dating back to the 19th century when there was a significant German presence in the Czech lands. She briefly mentions the similarities between the forced displacements in Poland and Czechoslovakia, which are also studied in our project. She points out that the Polish and Czechoslovak governments exchanged experiences at official platforms regarding the organization of both the expulsions and the resettlements.
For young researchers, promoting their work and building a personal brand is essential for establishing themselves in the scientific community. Our manager, Angelika Zanki, recently addressed first-year doctoral students at the Anthropos Doctoral School (Polish Academy of Sciences), providing guidance on how to effectively promote their activities. The internet has become the primary platform for such endeavors, offering a wide range of opportunities for visibility and networking. Emphasizing the importance of presenting research findings, our manager also shared insights on what not to do when promoting oneself professionally.
In this discussion, the Spectral Recycling grant was highlighted as a key example of successful promotion within the scientific community.
Many thanks to the meeting participants for their activity and presenting great ideas for promoting their activities.
Thanks to the Department of East European History’s kind invitation our researcher, Michal Korhel, presented the results of his research within the Munich colloquium of East European History. Based on the example of two cemeteries – one in a Polish and one in a Slovak town – he showed the similarities as well as the differences in dealing with their German past. The following discussion moved from the cemeteries to other German ghosts haunting the East Central Europe. In this way Michal could present the whole variety of his findings from his fieldwork in Poland and Slovakia.
While in Munich, Michal also visited the Sudeten German Museum and took a guided tour through its permanent exhibition about the cultural history of Germans in Bohemian lands. Except for his general interest in the objects presented in the exhibition and their stories, Michal was particularly curious about the depiction of the forced displacement of the Sudeten Germans. Moreover, as one of the first ones, Michal had the opportunity to take part in the newly introduced format on memory and homeland in the aftermath of the guided tour, where the visitors were given the space to share their stories.
Our team meets regularly every two weeks to discuss our fieldwork, scholarly texts, or literature. Sometimes, we watch a film together to analyze how the representation of expulsion and resettlement is depicted in Czech, Slovak, or Polish cinema and what conclusions we can derive from it for our work as cultural studies scholars.
This time, we met to discuss Adelheid, a 1969 film made by one of the Czech cinema classics, František Vláčil, based on the 1967 novel by Vladimír Körner. During our discussion, we focused primarily on how materiality was presented and to what extent it followed the stereotypical view of the Borderlands as a land in decay. We also tackled issues such as the differences between the book and the adaptation, Czechs as heroes, and how the presence of Germans was portrayed.
Once again, film proved to be an inspiring basis for discussion, which may be useful for anthropological research and broaden our horizons.
“Wandervogel” is a thought-provoking theater play directed by Jan Mocek, currently being staged at the Alfred ve dvoře theater in Prague. Five actors, one stage, and one almost forgotten story of Heinz Rutha, a Czech German and nationalist leader from Northern Bohemia who committed suicide after being accused of homosexuality. This post is not a classic theatrical review. Instead, Karolina wonders what we can learn from the play about the complexities of nationalism, identity, and the impact of suppressed desires, shedding light on a lesser-known aspect of history.
Link to the blog post by Karolina Ćwiek-Rogalska you can find here.